Máme internet.

Páni moji, neviete si predstaviť ten luxus. Práve teraz, ale aj keď budem toto vydanie vešať na internet, budem sedieť v pohodlí svojej izby za stolom, na ktorom bude položený počítač (doteraz býval na posteli, lebo zástrčka vedľa stola prskala) a vôbec...

Sťahovanie: v jednom z predošlých dielov som naznačila, že budovu, v ktorej som bývala, budú rekonštruovať. To sa bude diať už onedlho, no a ja som sa za posledný víkend mala presťahovať do novej izby. Zvládla som to prekvapivo rýchlo za jedno poobedie. Izba sa mi páči viac, je na 4. poschodí, takže si môžem slobodne otvoriť okno, nemám pod ním cestu, a je za ním celkom dobrý výhľad na katedrálu a na mesto. Posteľ bola strašná, ale keďže sa skladá z kovovej konštrukcie a matraca, tak ten matrac som si mohla (dúfam, že mohla:)) vymeniť za ten zo starej izby. Okrem toho mám o poschodie nado mnou jednu z posledných existujúcich češiek, takže nové bývanie sa mi veeeeľmi páči.

Taký jeden Arab: Býval na starej chodbe, a mával veľa školy, takže moc nemal čas hľadať si kamarátov. Ale v jedno osudné popoludnie fungovala platnička na našej chodbe, a obaja sme si šli variť. Odvtedy sme spolu mali jednu večeru, ktorú sme odložili asi 6-krát, lebo vždy jeden z nás nemal čas, a raz sme boli na pizzu. Ujo mi ešte v júli vravel, že si na Arabov mám dávať pozor, a že si treba zistiť, či jedia bravčové alebo nie. S týmto som sa zoznámila v kuchynke, varil si pečienku, aj mi vravel, aké je to tu lacné jedlo...a naozaj, bravčová pečeň je jedno z najlacnejších mias...mies...? Aj na tú večeru sme mali pečienku. A keď sme boli na pizzu, tak mi vraví - vyber takú, kde nie je bravčové mäso, ja to nejem. Aha... a čo sme to jedli na večeru? Kozičku:) Tak sa kamarátim s nebravčovým Arabom (aj som zistila, čo ho motivuje:)) a napriek tomu je úplne normálny. Zatiaľ :p

Voľby: o pár dní budú prezidentské, ale nedávno boli aj voľby do študentského senátu. Ja som sa na ne vybrala aj s mojimi kamarátmi z jazykovky (šikmookými). V Číne voľby neexistujú, takže väčšina z nich bola nadšená touto jedinečnou možnosťou, ja so svojím slovenským nezáujmom o veci verejné som sa len nechala strhnúť. Ale bolo to pôsobivé - čím bližšie sme boli k volebnej sále, tým viac ľudí s prospektami sa s nami chcelo rozprávať, sem tam sa aj "pobili", a boli takí vtieraví:) "Vy ste zahraniční študenti, však? No, tak pre vás..." A boli to fakt neuveriteľné návrhy! Najviac ma zarazil plán jednej (ľavicovej) strany - oni sú veľmi solidárni, chceli by vybojovať štipendiá aj pre zahraničných študentov. No neni to super? Nechceme to aj my? :p ...zabudla som sa ich opýtať, kde skrývajú zlatú baňu :p

Francúzi nie sú kapitalisti. Ja som si to o nich najprv myslela, ale nie sú ani trochu. Zahraničným študentom síce nedávajú štipendiá, ale dávajú im pomoc k bývaniu, čo už je (pre mňa) 40e/mesiac (vybavovanie síce trvá asi milión rokov, ale viac menej to existuje). Na námestí teraz niečo stavajú, a na plote okolo stavby sú fotky šťastných murárov, ktorí sú hrdí na svoje dielo. Na stenách niektorých domov sú napríklad kamenná socha farmára so ženou, dvoma malými deťmi a starým otcom. Ja netvrdím, že sa tomu rozumiem, dokonca si myslím, že sa to ani nedá, ale oni tu fakt majú socializmus. A ešte viacej nerozumiem tomu, ako je možné, že tu to funguje a u nás to nefungovalo.

Mám na to jednu teóriu. Oni tu totiž každú chvíľu majú nejaký štrajk. Niektorí z presvedčenia, ostatní zo solidarity k tým presvedčeným, ale vkuse. Keď som svojim francúzskym kamarátom povedala, že mi mojich 40e/mesiac ešte stále nechodí, aj keď som si podala žiadosť už pred 5 mesiacami, obaja mi poradili ísť tam a urobiť strašný bordel. Oni majú to štrajkovanie v krvi, a keď sa im tu niečo v tom socializme pokazí, tak si to preštrajkujú až do úplného vyliečenia. Mohlo by to fungovať takto?

Pred dvoma týždňami tu mal Pištík návštevu, prišli za ním dvaja kamaráti zo starej univerzity. S jedným z nich som sa bavila o politike. Hovorila som mu, že tomu nerozumiem, že do toho nevidím, a neviem sa rozhodnúť, kto hovorí pravdu. A že to považujem za komplikované nie len preto, že niektorí klamú, ale aj z objektívnych príčin - neviem, ako sa to má riešiť, nie som politik ani ekonóm a považujem to za príliš zložité. On mi na to povedal, že to nie je pravda, že len politici zahmlievajú, aby sa do toho vox papuli príliš nemiešal. Aha, tak keď to nie je komplikované, poďme na konkrétne prípady - čo s Gréckom? No, to je komplikované. Keď mu dáme peniaze, tak mu to nepomôže, treba ho od základu preformovať. No povedzte, pochopím ja toto niekedy?

Okrem toho sme sa boli pozrieť na ďalšej sopke, na ktorú treba stopovať, a zase sme videli prekrásnu hmlu, ale aspoň nefúkal vietor:)

Celý ten týždeň predtým boli prázdniny: nikam som nešla, zostala som u seba a dorábala som domáce úlohy. Ale v jeden deň sme si urobili výlet do Brioude. Je to celkom maličké mestečko s nádhernou atmosférou vidieka, zvedavými obyvateľmi (každý jeden za nami otočil hlavu) a famóznou bazilikou, kvôli ktorej sme tam vlastne šli. Tá bazilika vôbec nie je v strede námestia vystavená na obdiv, ako napríklad sv. Alžbeta v Košiciach. Je síce v strede mesta, ale z tisícich strán je na ňu prilepených tisíc malých domčekov. Takže v plnej kráse sa dá vidieť práve z jedného uhla pohľadu. Všetky ostatné stretnutia sú nutne pomedzi drobné butiky a bankomaty a pekárničky v centre mesta, a bazilika len sem-tam vykukne vo svojej nádhere z úzkej uličky.

Bežkovanie: ďalej pokračujem v retrospektíve - prvý deň prázdnin sme sa boli bežkovať. Bolo to dobré:) Na konci dňa som už vedela, ako sa to robí. Bolo to celkom vyčerpávajúce, ale na druhej strane to spôsobilo, že som zostala iba v tričku a bolo mi krásne teplo. Visačku z lístka (bolo si treba platiť za používanie naznačených trás) nosím ešte teraz na bunde a všade s ňou budím obdiv:)

Tak, za dva-tri týždne za mnou príde Katka, budem mať prvú návštevu:) a potom bude Veľká Noc :) pôjdem domov:) a potom ste tu všetci vítaní:) Nie že by ste doteraz neboli, ale už budem mať po skúškach:)

Ja sa viem lyžovať!!!!!

ja som to nezabudla! Od posledného lyžiarskeho prešlo 6 rokov, a ja sa stále viem lyžovať:)

Pre zachovanie kontinuity: V piatok som sa bola lyžovať. Aj Pištík bol, a on v živote nestál na lyžiach, tak sa zapísal do úplných začiatočníkov. Ja pre istotu tiež...6 rokov nie je málo. Ale ja som to odvtedy vôbec nezabudla:) teda jasné, že som bola vďačná za rýchle zopakovanie, a jasné, že som deprimovala všetkých ostatných začiatočníkov, ale hneď ten deň som už jazdila na ozajstných svahoch s pomou:) Počasie nám vyšlo fantasticky, ráno trošičku snežilo, svahy boli super, aj ma ešte teraz bolia kolená. A ten sneh sa presnežil až do Clermontu, a chvíľu aj vydržal:)

Preskočila som večeru, ktorá bola predtým: Bolo to u Pištíkových spolužiakov, ktorí bývajú solu v byte a majú dvoch zajačikov - takých pekných mojkacích:) večera bola super, aj oni sú strašne príjemní ľudia, a naučila som sa hrať Carcassone. Veeeľmi sa mi to páčilo, a ešte som aj vyhrala. Jediná chybička krásy - zakecali sme sa až do polnoci, a na druhý deň bolo treba vstať skoro ráno a lyžovať celý deň. Ale stálo to za to:) Niekedy ich musím pozvať na halušky:)

Ochutnávka pudingu a krátkometráže: Keď sme sa vrátili z lyžovačky, hneď sme išli na druhú organizovanú večeru, kde som francúzom varila puding. Chutil:) Ale netrvalo to dlho, lebo presne v ten večer bol otvárací ceremoniál krátkej metráže, a skoro všetci tam išli. Inak, neviete si predstaviť rozmery tohoto festivalu...každý deň od predpoludnia do večera beží na 12 rôznych miestach program. Je síce pravda, že každé premietanie (=asi 6 filmov) sa opakuje ešte niekoľko krát, ale to je iba dobre, lebo už teraz sa všetko so všetkým prekrýva a nedá sa vybrať, kam sa chcem ísť pozrieť viac:)

Snežnicový výlet: Nasledujúci deň. Bolo to fajn, ale stačilo mi na veeeeeľmi dlhú dobu. Taká vyčerpaná som sa asi ešte nikdy nevrátila! Kráčali sme po snehu, ktorý ani nebol hlboký, a manipulovať s takými obrovskými šlapkami nebola žiadna sranda. Poslednú hodinu som už nevládala, tak som ich zložila - všetci, čo išli predo mnou, udupali všetko, čo sa kedysi sypalo:) A zrazu som mala pocit, ako keby som nemala obuté vibramy, ale najpohodlnejšie papučky na svete. A ďalej vôbec nechápem, kde brali chalani po celý čas toľko energie, aby mohli pobehovať stále okolo všetkých (oni určite prešli dva razy toľko čo ja) a ešte aj spievať v autobuse cestou naspäť...ja si ani to spievanie nepamätám, ja som ho prespala! Do postele som vliezla o desiatej, a určite som spala ešte skôr, než som dopadla na matrac...

Tak. To bolo kultúry a športu, dnes večer idem na prvú sériu z nášho svetoznámeho festivalu krátkometrážnej tvorby, a potom cez týždeň ešte na jednu alebo dve...

Inak, tie lístky, čo som vyhrala, si bolo treba vyzdvihnúť do 24 januára...keď som to 26 januára zistila, s maličkou dušičkou som tam utekala, či by mi ich ešte nemohli...No problem. Ani sa na mňa škaredo nepozreli, ani len náznak výčitky. Oni sú takí zlatí, termíny im nič nehovoria:) Bohužiaľ to má aj odvrátenú stránku - skúšky som robila pred troma týždňami, a ešte neviem ani jednu známku...nehovoriac o tom, že by som v dohľadnej dobe mala poslať na Slovensko výpis známok.

Slovensko... už je to pár dní, čo som volala na Alma Mater, že ako to funguje s tým predĺžením a štipkom na druhý semester...na 4 pokus mi to zdvihla jedna veľmi milá pani, ktorá ma z prvej pekne po Slovensky privítala na svojej linke (už mi to chýbalo...hneď som pri srdci zacítila, že domov ešte existuje ;p), potom sa ma vrámci snahy zachovať môj kredit pokúšala presvedčiť, že všetko je na stánkach univerzity, a následne mi to bohuvďaka aj vysvetlila na mojom prípade. Prosím vás, ak sa niekedy budete nudiť, tak mi to na tom internete skúste pohľadať - čo všetko im treba poslať, dokedy, dokedy mi oni odpovedia a podobne - ja som asi naozaj neschopá, ja som to nenašla. Mám od nej síce stručnú líniu, ale som strašne zvedavá, kam to schovali:) a keby som sa jej dovolala druhý raz, možno by sa mi aj podarilo dostať z nej viac informácii, ale také Slovenské privítanie...aj dobrého veľa škodí :p

Tak, dalšie pokračovanie v nedohľadne, majte sa zatiaľ dobre a určite sa začnite učiť po francúzsky, aby ste si mohli pozrieť ten film z minulého čísla.

Xavier, what does it mean "fac" in franche?

( Dopredu upozorňujem, že názov tohto čísla po preklade do Slovenčiny stratí všetku pointu: Xavier, čo je to "fac" po francúzsky?)

Ešte mám z domu: 13 medovníkov, balík oblátok, 1 sáčkovú polievku, 12 keksíkov, pol balíka soletkovej strúhanky a 7 žuvačiek. Po odchode prvej várky končiacich slovenských Erasmákov mi zostalo: 1 oranžová deka, 1 vankúš s mačičkami, kopa obrázkov lepiteľných na stenu, 3 vešiaky, kopa jedla, kopa riadov, kopa špendlíkov a dve kopy kozmetiky. Poslední mohykáni odchádzajú v nedeľu. Treba rýchlo nájsť nejakých čerstvých, vysvetliť im, kde sa dá zohnať redukcia na zástrčky, poradiť mobilného operátora a dať im aspoň polovicu z tých kôp, ktoré mi zostali.

Škola: hneď, ako som sa po Vianociach vrátila do Francúzska, ma čakalo skúškové obdobie. V piatok na tri krále skúška z Angličtiny, po ktorej mi prišlo tak zle, že som sa do noci nalievala smectou a použiteľná som bola až v pondelok. Temer najvyšší čas, lebo v utorok boli ďalšie dve skúšky a v stredu ešte jedna. Určite nebudú prihliedať na to, že som Erasmáčka, pretože písomky sme im odovzdávali na takých papieroch so zalepenými menami a opravovanie bude anonymné. Ďalší týždeň sa nám už začal druhý semester, a počas toho som ja mala posledné skúšky - z Franiny. Celkovo mám z tých skúšok taký polovičný dojem, ale keďže stačí doniesť iba polovicu zo zapísaných kreditov, malo by to byť ok.

Druhý semester budem mať dva predmety so spolužiakmi z geológie, to už beží a zatiaľ je to fajn, skončia sa v marci. Potom dve francúzštiny, a v apríli a máji budem robiť niečo ako dvojmesačnú verziu diplomovky. Pôvodne som chcela robiť to isté, čo aj na Slovensku, ale nepodarilo sa mi to :( tak sa aspoň naučím robiť s R-kom, to vyzerá byť celkom užitočný program.

Rekonštrukcia: v posledných dňoch som sa dozvedela, že nám budú rekonštruovať intráky, konkrétne iba našu budovu. Ja sa už výsledného efektu zrejme nedočkám, mňa sa dotkne iba to, že v polke marca sa budem musieť presťahovať do inej izby. Ale aj tak som zvedavá, čo tu zrekonštruujú:) Dajú nám radiátory? Normálne elektrické vedenie? Plastové dosky na záchody? Internet? Pužiteľnú kuchynku? Jeden kohútik na teplú aj studenú vodu? Strhnú zo stien tie pyžamové tapety? :) pochybujem, že zvládnu čo i len polovicu z toho;)

Kultúra: bola som na opere Eugen Onegin, spievanú po Rusky a s francúzskymi titulkami. To bolo veľmi pekné. Ale cez prestávku som sa nebola prejsť, takže z druhej polovice si veľa nepamatám ;) V marci plánujeme ďalšiu, to si dám pozor a pôjdem cez prestávku na prechádzku:)

Výletová kultúra: v januári som zatiaľ nebola na žiadnom oficiálne organizovanom výlete. Buď som nestíhala, alebo už nebolo voľné miesto. Ale boli sme sa pozrieť aspoň za mesto, na také siestové vychádzkové cestičky, a to bolo veľmi pekné. A potom na týždeň prišla Pištíkovi návšteva, kamarátka z Argentíny, tak sme sa s ňou boli pozerať po meste a boli sme aj ...hádajte kde...? Na tej sopke (Puy de Dome), čo je 15km od Clermontu a nechodí tam žiaden spoj:) Bolo treba stopovať. Ale boli sme dve baby a jeden chalan, ideálna kombinácia, takže sme sa bez problémov odviezli tam aj naspäť. Výlet bol krásny, až na vietor a hmlu. Vietor bol taký silný, že sa pred ním ani nedalo ujsť, lebo za behu nás príliš vykácalo do strán (a veru aj za chôdze som zo dve zákruty nezvládla:) a hmla nám obmedzila výhľad na 20m. Ale bol to silný zážitok (hlavne pre návštevu, ktorá prišla zo 40° leta). Ešte sa tam niekedy pôjdem pozrieť:)

Fotky pri Pascalovej soche: tesne predtým, než odchádzala prvá várka Čechoslovákov, sme sa boli fotiť pri Pascalovej soche. Bolo nás 5 dievčat, každá sa vyštverala na jeho piedestál, odvážnejšie až do jeho náruče:) Na tej soche je jedno dokonale strategicky umiestené pero, keby ho tam nebolo, tak by sme sa nikam nedostali. Ktovie, či ho tam póvodca nedal práve kvôli tomu:) No a okrem toho sú ešte pár dní v Clermonte povianočné výpredaje, takže sme sa spolu túlali po obchodoch, obzerali kadečo a ja som si kúpila jedny náušnice.

Jeden dobrý film: ...Fac? Fac is a university, you know, as a faculty...(Fac? Fac je univerzita, vieš, ako "fakulta"...)

:) film sa volá Auberge Espagnole (až na preklepy...), a je veľmi tématický - o Erasmus študentoch. Pozerali sme ho tesne pred jedným odchodom, a fakt sa mi páčil:) Len si neviem predstaviť, ako by som ho pozerala, keby som nerozumela po francúzsky...ten film nie len že sa nedá nadabovať, on sa nedá ani otitulkovať. V pôvodnom znení sa v ňom hovorí po francúzsky, po španielsky, po katalánsky a po anglicky, a v nefrancúzskych častiach sú titulky. Ale kto aspoň trošku viete, pozrite si:) Zhruba je to o 7 ľuďoch rôznych národností, ktorí bývajú v jednom byte, a žijú si svoj Erasmus a veci s tým spojené:)

Ďalšia kultúra: dnes večer idem k Pištíkovím spolužiakom na večeru, nejaké ďalšie typické francúzske jedlo so zemiakmi a syrom, celkom sa teším. Zajtra sa ideme lyžovať, tak držte palce, nech zlomím nanajvýš rekord. A potom večer budem francúzom variť puding:) nech vedia, čo je dobré:) A v sobotu pôjdeme na výlet na snežniciach. Tak sa to tuším volá, také tie tenisové rakety priviazané k nohe, s ktorými sa dá chodiť po snehu. A v nedeľu sa hádam ani nezobudím a budem spať až do pondelka.

Okrem toho sa zajtra v Clermonte začne festival krátkometrážnych filmov, na ktorý som ešte v septembri vyhrala dva lístky. Strašne sa na to teším!

...pokračovanie práve teraz.

S kakavkom v ruke

Ahojte, už som doma, vychutnávam Tatranky a poriadnu slovenskú klobásu a mám nehorázne veľa času, takže si ešte skúsim spomenúť, čo som robila vo Francúzsku posledný týždeň.

Škola: na poslednú chvíľu a vlastne ešte aj po nej som dokončila, čo som mala. Na poslednú chvíľu síce bolo všetko hotové, ale jednu kapitolu sme zabudli preložiť, názov práce sme nechali v angličtine, a popri tom sme si našli priveľa malých hlúpych chýb. Takže sme si našli dobrovoľníka, ktorému sme poslali opravenú verziu cez internet, a on to potom vytlačil a odovzdal za mňa.

Montpellier: Posledný víkend sme strávili v dovolenkovej destinácii:) letnej (ja viem, že som nestíhala nič a mala som zostať doma a robiť školu, ale toto sme mali naplánované už mesiac). Montpellier je takmer prímorské mesto, a rastú tam ozajstné palmy, dokonca aj v decembri. Majú tam ozajstné pláže, ale nikto sa nekúpal, lebo more nemalo viac ako 15 stupňov. Ale bolo slané:) Prvý deň sme boli pri mori, kŕmili sme čajky a prechádzali sa po pláži a popri majákoch. Večer sme sa odviezli autobusom do ozajstného Montpellier, ktoré nie je až také prímorské, a našli sme si auberge jaunesse, kde sme spali. Večer sme sa ešte išli prejsť do mesta. Ale už sme boli unavení a okrem toho dosť pršalo, takže sme to rýchlo otočili do postele. V izbe s nami boli takí dvaja japonci. Ráno som sa pýtala Pištíka, že ako sa mu spalo, a hovoril, že jeden z tých japoncov celú noc chrápal...no, môžete tri krát hádať, kto to bol ten japonec :p

Na druhý deň sme dostali raňajky a išli sme do mesta. Ale aké raňajky:) Švédske stoly, nebol na nich síce veľký výber, ale keby bolo niečo také na Slovensku, obávam sa, že bez ohľadu na množstvo jedla by už tretí stravníci vyšli naprázdno:) Nikdy som celkom nepochopila, ako môže fungovať takýto systém, ale najedli sme sa, a to sme tam prišli medzi poslednými a ešte sa nám ušlo aj teplé mlieko.

V meste sme potom videli asi milión vecí. Preliezky pre dospelých, múzeum s katastrofickými obrázkami z Hirošimi, vojnovej Varšavy alebo pohospodárskokrízového Detroitu. Potom sme sa poflakovali po meste a po vianočných trhoch. Potom po uzučkých uličkách s miniatúrnym námestím na každom rohu, ale tie boli také pekné:) Celý čas tam bolo tak teplo, že keby som nemala plný batoh, napchala by som si bundu do neho a zostala by som len v tričku. Navštívíli sme aj botanickú záhradu s ozajstnými bambusmi, ktoré boli počmárané na každom kúsku výhonku, ktorý sa dal dočiahnuť z cesty. A okrem toho milión maličkých cestičiek pomedzi kvetinky. Asi si prestanem o botanických záhradách myslieť, že sú nudné a vyčerpávajúce, a niektoré preklasifikujem na pokojné parčíky. Potom sme sa ešte stále flákali po nádherných uličkách a malých námestiach. Našli sme aj katedrálu spojenú s katedrou lekárskej fakulty. Neprišli sme celkom na to, prečo boli tieto dve inštitúcie v jednej budove, má na to niekto rozumné vysvetlenie? A nakoniec sme sa išli pozrieť do novej hypersupermodernej štvrte Antigona. Veľmi som sa bála, že tam budú hypersupermoderné domy v tvare nepravidelných mnohostenov, ale na moje prekvapenie to boli naozaj pekné a príjemné domčeky. Také skoro grécke, re-renesančné, a takých tam bolo celé sídlisko. Na druhej strane Antigony bolo gigantické kruhové námestie, ktoré sa podobalo tuším na námestie v Moskve. Okolo polovičky námestia bol postavený panelák, a v strede bola socha. Grécky Samothrace, ale pôvodne tam vraj architekt k tej ruskej architektúre naprojektoval aj Lenina v nadživotnej veľkosti:) Tesne za Leninom v nadživotnej veľkosti sme si oddýchli pri rieke, ktorá tiekla cez mesto v betónovom koryte a prvých 10 minút som si o nej myslela, že je to fontána. No a potom sme sa úplne najviac unavení vrátili do Clermont-Ferrand. Bol to fantastický výlet, veľmi sa mi páčilo všetko, čo som videla, ale veľmi sa mi páčilo aj to, že som nemusela nič vybavovať. Dopravu a aj to, kde budeme spať, vybavil Pištík, aj to, čo tam budeme robiť a vidieť, aj sa hrdinsky ujal mapy a šoféroval nás po meste. A to všetko skôr, než som si stihla všimnúť, že je to tak.

Cestovanie domov: Ďalšiu nedeľu ráno som mala ísť vlakom do Paríža, a odtiaľ AŽ NA DRUHÝ DEŇ lietadlom na Slovensko. Na stanicu som prišla o 20 minút skôr, zvládla som si stopnúť autobus na zastávke, aj ho potom poprosiť, aby zastavil na železničnej stanici. Sedím si v čakárni a na tabuli svieti, že môj vlak stojí na nástupišti G. Ale ja som v noci balila kufor a žúrovala som a túlala som sa po tmavých uličkách a stretávala som sa s pochybnými živlami a ktovie, čo som ešte robila, bola som nevyspatá a pod vplyvom ani neviem akých látok. Inak sa ani nedá vysvetliť, ako som mohla urobiť takú zlú vec, že to G som si pomýlila s C. Počkala som na kamarátku, ktorá za mnou mala prísť na stanicu a zobrať do opatery kvietok, a potom sme spolu išli na nástupište C. S obrovským kufrom sme vyliezli po schodoch, a tam ani vlak, ani ľudia...Rumunka preskákala cez koľaje a opýtala sa tety o dve nástupištia vedľa, čo je to za vlak, čo pri nej stojí – no a to bol ten môj. Tak som sa rozplazila s mojím kufrom najrýchlejšie, ako to len šlo, a odvážne som sa vrhla do podchodu. Ale v polke druhých schodov na mňa teta z nástupišťa zavolala - neskoro! Babizňa jedna! Jednak na mňa ešte mohla pol minúty počkať, a dvak ho aj tak vypravila o dve minúty skôr. Musela som si kúpiť druhý lístok, ktorý pri francúzskom letenkovom systéme stojí čím neskôr tým viac. Takým luxusným vlakom som ešte nešla... A potvora jedna, ten druhý meškal 10 minút už v stanici, z ktorej vychádzal.

K tomu mi v sobotu poobede volali z mojej novej a už aj bývalej obľúbenej letiskovej spoločnosti, že Bratislavu vyradili zo svojich destinácii, a mám si vybrať na pondelok nový let do exkluzívnych Košíc, Prahy alebo Viedne.

No, bolo toho na mňa trochu moc. Dokončiť prácu do školy, zohnať darček na kamarátkine narodeniny, dobaliť sa, rozlúčiť sa, riešiť preložený let, oboznámiť o mojich cestovateľských plánoch všetkých kompetentných a popri tom všetkom nešíriť paniku. Posledné dva body som nedoviedla do dokonalosti, no a ešte som aj zmeškala vlak. Potom sa o mňa doma všetci báli, však som mohla aj zomrieť! Jaj, ak budete niekedy potrebovať zmeškať vlak, tak si to prosím vás dobre naplánujte.

Ale aby som sa prestala sťažovať, zmeškanie takéhoto vlaku mi venovalo 4 hodiny času, s ktorým som pôvodne nepočítala, takže sa nedal využiť inak ako na oddych. Išli sme sa pozrieť na vianočné trhy, čo som dovtedy beznádejne nestíhala. Mali tam celkom zaujímavé veci, ktoré nie sú také isté ako na Slovensku, bolo na čo pozerať. Potom sme na obed spapali pizzu, na cestu som dostala kytinu a už som naozaj išla domov. Ešte so zastávkou v Paríži, a ujo šofér vo Viedni ma zobral do autobusu o hodinu skôr ako som mala lístok:) No a potom sa mi už začali naozajstné Vianoce. Ale Vianoce už asi netreba nikomu vysvetľovať:)

Veľa vody a veľa darčekov:)

 

Začína prihárať...

Ahojte všetci,

veľmi mi chýbate, a upozorňujem, že toto vydanie je písané v stave nemalého cnenia za domovom a depresie z bytia v cudzej krajine. Ak nemáte náladu na pravé slovenské sťažovanie, tak ani nečítajte ďalej :p Alebo aspoň preskočte prvú polovicu.

Mám sa dobre. Podarilo sa mi kúpiť si letenku domov, nie s Ryanairom, ale s Českými aerolinkami. Už sa teším na domov, ale aj tam treba urobiť nejakú prácu (okrem tej, čo píšem tu), tak teraz poctivo nestíham a preskakuje mi z toho. Skoro ako z ozajstného skúškového, až na to, že ešte popri tom musím chodiť do školy a vôbec, existovať, a tváriť sa, že som normálna.

Francúzska klávesnica je úplne najhoršia vec na svete, samozrejme okrem množstva iných najhorších vecí na svete, ktoré sa tu vyskytujú. Asi 8 písmeniek je prehodených a bodka sa tu píše so Shiftom. Keď som si ju na prvých hodinách informatiky prepínala za anglickú, a náhodou som si zavolala cvičiaceho na radu, ktorému som zabudla prepnúť klávesnicu naspäť (samozrejme nutne začal písať kraviny), poradil mi, aby som si na ňu radšej zvykla, veď tu predsa budem až pol roka! Aj som si na ňu zvykla, a keď píšem u seba, neviem sa trafiť do písmeniek a píšem kraviny.

A keby len píšem! Koľkokrát som sa už pristihla, že prekladám direct z francúzštiny do slovenčiny! Ja viem, že to nie je nič výnimočné a že sa to stáva aj v lepších rodinách, ale dosť ma to hnevá.

Dnes som bola v škole, mali sme cvičenia, na ktorých sme obyčajne v dvojiciach. Robíme tam asi s tromi rôznymi softvérmi, a tento dnešný je akurát taký, že môj kolega je vždy príliš rýchly a ja mu sotva stíham hltať prach za pätami prachu za jeho pätami. No a dnes som bola sama, čo síce spôsobilo, že som skoro všetko, čo som robila, pochopila, ale zároveň som bola strašne pomalá a aj tak mi aspoň s polovicou musel dosť výrazne pomáhať cvičiaci. Jaj, ja viem, že aj keď učenie bolí, tak sa toho naučím najviac súc tu sama a vyskúšajúc si všetko na vlastnej koži, ale tento dobrý pocit vôbec nijako nemení skutočnosť, že to učenie naozaj bolí! A po trojhodinových cvikách to už ani nie je taký dobrý pocit.

Okrem toho už týždeň píšem prácu z tej týždňovej stáže, čo sme mali na začiatku. No a nebola by som to ja, keby som si nekomplikovala život všetkými možnými spôsobmi – píšem ju po francúzsky. Čo okrem iného znamená, že jej nerozumie nikto okrem mňa. A ide to strašne pomaly. Síce už mám polovicu hotovú, ale jednak je to tá ľahšia polovica, a dvak to celé ešte treba preložiť do nejakej existujúcej reči. No som ja zvedavá, ako to celé stihnem...

Dnes ráno som prala. Nemala som náladu liezť do izby cez skriňu, tak som si krížom natiahla špagát. Takto si zase tienim na tú polovicu izby, kde nie je lampa, takže je tu tmavo a stiesnene. Hneď, ako dopíšem, pôjdem na návštevu...alebo nie...potrebujem písať prácu!

No ale náhodou, nie je tu až tak zle. Jeden večer som bola vonku na prechádzke, fotila som všetkých milión pitných fontán, ktoré tu máme, a obdivovala pekné staré domy. Večer je už tichšie ako bolo v septembri, keď už máme takú zimu (ale sneh vám iba zívidím). Na hlavnom námestí je jeden fakt pekný kostol, ktorý je úplne zatvorený. A máme aj vianočnú výzdobu, ktorú našťastie zapnú až v decembri, a teplé pečené gaštany vo vrecku:)

Minulý víkend som sa bola kúpať v termálnej vode. Máme tu na kraji mesta také kúpele či ako to nazvať. Sú tam viaceré väčšie či menšie bazény s prevažne teplou vodou, sauna a podobné srandy. Vybláznili sme sa tam do sýtosti. Voda páchla po síre a chutila vajcovkovo, naozaj to v nej bolo trošičku cítiť cez všetky tony chlóru, čo v nej boli rozpustené:) Po takom kúpaní sme boli prirodzene hladní, a toť francúzsky človek ocenil výhody Tatranky, ktorých mi prišlo z domu v záchranárskom balíčku prvej pomoci (neskonalá vďaka všetkým vytrvalým a obetavým záchranárom!)

Okrem toho si tu vediem aj výdatný sociálny život, aspoň raz do týždňa si robíme s francúzsko-medzinárodnými kamarátmi večeru, ktorá trvá zakaždým aspoň 5 hodín. Väčšina z tých kamarátov je dosť akčná, a tak vymýšľajú hocikedy hocičo a ja sa nesocializujem ani spolovice tak, ako by to bolo možné...keď aj učiť sa treba trochu:) Naposledy sme piekli pizzu, bola strašne dobrá:) Aj keď doteraz nechápem význam kvasníc vo váľanom ceste.

No a v sobotu bol ďalší výlet. Tak som sa na neho tešila, keď tu zrazu kto nepríde v piatok večer? No nikto, ale ochorela som. V piatok o šiestej večer, no pochopíte to? S Rumunkou sme sa neskôr zhodli na tom, že keby sme boli doma, tak inú možnosť ako počkať do pondelka rána moc nemáme, ale tu je našťastie akčnejší zdravotnícky systém. A aj Pištík, s ktorým som pôvodne mala ísť v piatok večer jesť, ale jednak bol kebab zatvorený a dvak som nám zariadila onakvejší večerný program. No a bolo to celkom smiešne, lebo som nepoznala ani jedno adekvátne slovíčko, ktorým by som mu vysvetlila, čo mi je:) Trvalo mi to asi 10 minút:) No a prirodzene to potešilo, keď som nemusela v piatok večer vo francúzsku zháňať doktora sama:) Ale zároveň som ho tak vydesila, že mi sľuboval, že ak nič nenájdeme, zavolá mi vrtuľník. Našťastie vrtuľník nebolo treba, dostala som trojdňové antibiotiká no a teraz som už vraj zdravá (keď som ich dobrala, nie?).

Jaj, to je asi všetko. Teraz už nerobím veľa nových vecí, už som si tu celkom zvykla, už iba opakujem tie, ktoré sa mi páčili. Ale budúci týždeň pôjdem do divadla, na niečo seriózne nacvičené, a stále nebudem polovicu rozumieť:) Našťastie môžem konštatovať, že moja francúzština je natoľko dobrá, že už rozumiem aj najrýchlejšie rozprávajúcej spolužiačke, v škole sa na hodinách a na cvikách rozprávam s učiteľmi po francúzsky a už si trúfam aj !!telefonovať!! s rodnými.

Majte sa pekne, dajte si so mnou trochu čokolády proti depresii a tešte sa na Vianoce:) Ja sa na ne teraz strašne teším, úplne ako malé decko:)

Tohto architekta by som vyrazila z okna...škoda, že bývam na prvom poschodí!!!

Mohol si nevšimnúť, že ak si poriadne nezatvorím skriňu, tak do izby nutne vchádzam cez šatník? Skoro ako v Narnii!!! ***** jeden!!! Tento týždeň ma to obzvlášť vytáča, pretože mám na dverách na skrini zavesené opraté prádlo, ktoré sa už nikam nezmestí, a s ním to je ešte ťažšie.

Inak sa mám dobre, ako vždy:) Stala sa mi neuveriteľná vec – prejedla som sa syrov.

Improliga: Keď som sa vrátila z Paríža, hneď na druhý deň mi Pištík povedal, že v divadle bude večer improliga. Ešte si nebol istý, či pôjde, ale ja som veľmi chcela ísť, improligu ľúbim, tak som obvolávala všetkých možných ľudí, ktorých tu poznám. Našla som ich presne 0 takých, ktorí by chceli ísť so mnou. Už som bola na pokraji zúfalstva, ja by som hádam išla aj sama, ale keď tu zrazu zadrnčí telefónna búdka a v nej potešujúca správa o tom, že Pištík ide:) Joj, tak som sa vtedy potešila:)

Bolo to úžasné. Maličké divadielko urobené z pivnice, ako Gunagu, ale javisko malo asi 4 štvorcové metre. Pre tých, čo nepoznajú improligu, tak to bolo niečo také, ako Partička, čo chodí na STV1. Herci boli štyria, polovicu vtipov som nerozumela, ale ten zvyšok stál za to:) Bolo to fakt dobré.

Výlet: bolo krásne, a naozaj celý čas pršalo. Tam som sa utvrdila v tom, že Francúzi naozaj nie sú príliš farebný národ, pršiplášte sa totiž vyrábajú len v tmavomodrej alebo čiernej farbe. Nuž som všetkých obveseľovala svojím žltým pončom:) Mali sme tam aj takú riečku, popri ktorej sme kráčali, a z času na čas ju bolo treba preskákať. Mali sme síce veľa princezien s dáždnikmi, ale aj veľa princov, čo nás ochotne pridržali a podali pomocnú paličku. A tie dáždniky boli prekvapivo praktické:)

Na tomto výlete som stretla strašne zlatú Rumunku, ktorá by sa chcela naučiť po Slovensky. Čo je fajn, lebo Pištík by sa chcel naučiť po Rumunsky, a ja som sa popri ňom naučila toľko francúzštiny, že až strach.

Perkusionisti: ďalší deň sme nešli do Vichy, lebo zorganizovať miestnych Slovákov, ako ste si iste všimli, je nad moju úroveň, priznajme si to. Aaale skoro som bola na koncerte perkusionistov:) Už som o nich raz písala, už som ich počula a boli fantastickí, a kamarát ma zavolal, že budú mať koncert. Tak som zobrala aj Pištíka, a išli sme traja. Až na to, že to nebol koncert, ale krúžok, a keď sme prišli, tak nám strčili do rúk búchatká a hrali sme s nimi:) Kamarát to vedel, ale myslel si, že aj my, takže nám to nepovedal, a my dvaja sme boli veeeeľmi neurčito prekvapkaní... ale bolo to super:) Už som bola aj na druhom pokračovaní, veľmi sa mi tá hudba páči, a som rada, že si ju môžem vyskúšať aj hrať.

Parky a záhradky po francúzsky: Minulú stredu som sa bola po francúzštine prejsť s kamarátom do jedného z tých parkov, ktoré som sa chystala pozrieť už asi mesiac. Učí sa so mnou franinu, je z Maďarska, prišiel sem s manželkou, ktorá tu robí v Micheline, a je strašne zlatý. Rozprávali sme sa po anglicky, z času na čas som si na nejaké slovo nespomenula, ale pokecali sme si a som rada, že mám angličtinu ešte aspoň na komunikatívnej úrovni:) Park bol nádherný, taký prírodný, nie vykosený a vysadený ako ostatné záhrady (ale aj tie sú nádherné). Fotky nemám, lebo som nevedela, že tam ideme, ale niekedy tam MUSÍM ísť ešte raz, bolo tam naozaj krásne.

Inak, vysadené záhradky. Máme tu jednu takú, je velikánska, nádherná, s potôčikmi, vodopádom, fontánkami a labuťami, v centre mesta, verejnosti prístupná. Cez deň. V noci sa tá krása pochopiteľne zatvára. No ale... to zatváranie! Prebieha tak, že niekto zapne budík, ktorý v záhrade zvoní vkuse asi 5 minút, a zvoní tak, že je ho počuť ešte aspoň pol kilometra od záhrady, nepreháňam. To si neviete predstaviť tú hrôzu, keď idete okolo a nepočujete vlastného slova, a keď ten bordel navyše vychádza z takej peknej záhradky...

Knižnica: aj sem som bola nútená ísť, potrebujem si prečítať kúsok francúzskej knižky na prácu z vulkanológie. Knižku som našla, bola super, zamilovala som sa do nej. Má 105 rokov, je o histórii miestneho regiónu, ale naozaj zaujímavá. Je v nej práve všetka história, akú ste si doteraz nevedeli predstaviť. Počínajúc geologickou, nasleduje história fauny a flóry, história jazyka a nárečí, vývoj ceny múky, výskyt chorôb ako cholera či mor, no proste všetko. Okrem tej nudnej časti, ktorá sa zvykne učiť v školách – aký starosta tu kedy sedel na akej stoličke. Naozaj som sa zamilovala...

Okrem knižky mali v tej knižnici aj také smiešne stroje...vyzerali presne tak, ako si ľudia pred 100 rokmi predstavovali rok 2000. Po stenách a strope boli natiahnuté koľajnice, a po tých koľajniciach sa premávali autá veľkosti mikrovlnky. Auto prišlo z nižšieho poschodia, vyšlo po stene, prešlo do ďalšej miestnosti...vrátilo sa k nám, zaparkovalo pri knihovníkovi, ten ho otvoril a vybral si odtiaľ knižku. Musím to niekedy odfotiť:)

Evian: No nuž a posledný víkend som bola na výlete v Eviane u Špilika. Cesta tam bola s dvoma prestupmi, pričom v druhom vlaku nám povedali, že sa máme poruchu a ďalej ideme autobusom. Čo bolo dosť smutné, lebo na druhý prestup som mala 5 minút. Na autobusovej stanici nám našťastie povedali, že to len tí, čo idú do Ženevy, ostatným ide druhý vlak. Tak si predstavte, že som ten prestup stihla! Ešte predtým som v náhradnom vlaku bola s babou, čo predtým cestovala so mnou, a čítala si v čínskom slovníku. Zistila som, ako to funguje:) V tom vlaku sme stretli aj takých policajtov, ktorý sú vraj colníci, prešli sa dva razy vagónom a potom: „Vážení cestujúci, pripravte si prosím váš občiansky preukaz alebo pas!“ Čooo? Spýtavo som sa pozrela vpravo na kamarátku, a tá že „tu je to bežné, nič si z toho nerob!“ No tak teda dobre. Nebola som podozrivá, lebo mi neprehrabali tašku, ale jeden chudák to šťastie nemal...dúfala som, že ak tam má bombu, tak vybuchne, až keď vystúpim:)

Evian je tiché mestečko, v čase, keď som tam bola, aj prímorské. Ženevské jazero bolo dokonale zakryté hmlou a nebolo vidieť na druhú stranu:) Špiliček ma čakal na stanici. Už bol večer, tak mi len ukázal obrovskú posteľ, kde som spala, a akční sme boli až na druhý deň.

Z Evianu sa nedá odísť, ak si to nenaplánujete aspoň týždeň dopredu. Baba v turistickej kancelárii nám povedala, že autobusy z Evianu nechodia, iba do jednej dediny, aj to len dva krát za deň, aj to nie každý. Nakoniec sme jej síce ukradli cestovný poriadok a našli sme v ňom aj viacej spojov, ale keď sme jeden chceli použiť, naozaj nešiel:) proste nešiel. A navyše to bol ten, ktorý priznala...

Požičovňa bicyklov je cez víkend zatvorená, veď kto by si už potreboval na víkend požičať bicykel? Tak sme si povedali, že to skúsime pešo. Najprv sme sa nechali zlákať na staré koľajnice, ale skoro nás to prešlo, lebo boli zarastené a Špilik odmietol presekávať vreckovým nožíkom. Tak sme sa vybrali po slušnom turistickom chodníku, ktorý sa nám stratil až v štvrtine. Potom sme značku zase našli, síce inú, ale buďme vďační:) Tam sme prechádzali cez krááásnu prírodu, s kráááásnymi kopcami okolo seba. Videli sme aj kone, nazbierali sme si jedlé gaštany na večer, a napapali sme sa pri jedinej drevenej lavičke, ktorú sme vôbec našli. Potom už bolo neskoro, tak sme zabočili do lesa, že sa vrátime domov. („Špilik, ale ja asi nechcem ísť do lesa, ktorý nepoznáš, o takejto neskorej hodine.“ „Kika, ten les je široký 4 metre.“) A našli sme cestičky, ktoré sa úplne dokonale uberali naším smerom. Keď sme už kráčali po ulici k domu, z jednej brány na mňa vybrechol pes, presne tak, ako mi predtým Špilik sľúbil, a skoro som dostala infarkt, presne tak, ako mi Špilik sľúbil. Napíšeme susedom list! Vrátili sme sa domov, uvarili polievočku zo špikovej kosti a pozreli sme si Čiernu labuť. Keď som vedela, kedy treba zavrieť oči, tak som to vydržala pozerať skoro celé skoro v kuse:) Odteraz sa stávam vegetariánom, čiže už nikdy si nekúpim lístky na balet, lebo nechcem, aby baletky trpeli.

Na druhý deň sme išli do Lausanne. Išli sme loďou, a bolo matne vidieť bližšie brehy jazera, takže to vyzeralo ako prieplav...opúšťali sme Afriku, kde jazdia 2 autobusy za týždeň po prašných cestách, a tešili sme sa na Španielsko:) V Afrike sme nechali oblaky a polievku na balkóne, a do Španielska sme si zobrali slniečko.

Na pobreží sme chvíľu obdivovali a kŕmili labute (ja dokonca aj z ruky, aj sa jedna netrafila a rafla ma, ale bolo to jemné, keď nechcú ublížiť, tak je to v pohode). Potom sme boli v parku olympijských hier. Našťastie pre paralympionikov a pre Kiku tam majú eskalátory, ale pre dobré zdravie vyššie spomínaných fungoval len jeden z troch. Potom sme sa na bicykloch odviezli ku Špilikovi do práce. Bicyklovať sa ešte viem, spadla som len raz, keď som bola na prechode a chcela som prejsť presne tade, kde zastavilo auto pred prechodom, aby nám láskovo dalo prednosť...nuž keď som mu nechcela do dverí vytetovať koleso, musela som zastaviť, čo je dobré robiť plánovane, ak máte bycikel s tyčkou medzi nohami, vďaka ktorej nedočiahnete na zem...

V robote mi Špilik ukázal velikánsku tabuľu, kde sa dá hrať game of life napríklad, alebo ešte dve iné hry, ale tie som predtým nepoznala. To bolo super, tam sme boli aspoň pol hodinu, aj ja chcem takú tabuľu na matfyze:) A tiež chcem na matfyze také vrecia s pieskom, na ktorých sa dá spať:)

Potom sme si išli zohnať obed a nasledovala vyhliadka nad mestom. Odtiaľ sme išli do takého kostola, do ktorého mi otvoril dvere sám Boh... (ten istý, ktorý otvára dvere na supermarkete). Vnútri bol dokonca aj organový koncert, na ktorom sme zostali 10 minút, a vďaka nemu bolo otvorenie dverí ešte efektnejšie:)

Vrátili sme sa poslednou loďou, už sme nepozerali nič, lebo bolo neskoro, a v pondelok som išla späť do Clermontu. Špilik išiel ráno do roboty, a ja som stanicu našla sama na prvý raz, stihla som vlak a presvedčila som sprievodcu, že nekončíme v Bellgarde, ale ideme až do Lyonu:) Táto cesta prebehla len s jedným, aj to plánovaným prestupom, takže nuda, nevedela som sa dočkať, kedy už budem u seba. Tam som pre zmenu nezvládla miestnu MHD, ešte stále som si nezvykla, že autobusy treba na zastávkach stopovať a aj o vystúpenie treba pekne poprosiť...no keď ja chodím hlavne električkami, ktoré fungujú skoro normálne!

Inak Špilik ma svojou francúzštinou dosť zahanbil, v porovnaní so mnou vie rozprávať až príliš dobre!

Po návrate z Evianu som ešte ten istý deň bola u Rumunky na večeru. Okrem nás boli ešte dvaja Francúzi, bolo to príjemné, Rumunka varila zemiankový šalát, skoro ako u nás na Vianoce, len do neho ešte dala mäso. Bolo to veľmi dobré:) A už som s ňou mala aj prvú hodinu Slovenčiny. Naučili sme sa čítať abecedu a počítať. Že vraj je to ťažké :) Uznávam, v Rumunčine sú čísla ľahšie, vysvetlila mi, ako to funguje, ale na komplikovanosť Francúzskych čísloviek teda zďaleka nemáme:)

Už nie Evian: Nedávno som sa pokúšala kúpiť si s Ryanairom letenku. Ja som asi blbá, ale nedokážem to. Majú tam nejaký divný kód, ktorý neviem čo znamená, ale spôsobuje, že prejdem celým procesom kupovania lístka, lístok sa nekúpi, a ani mi nikto nevynadá, že som zabudla vyplniť okienko s divným kódom...Iba mi povedia, že v nasledujúcich 45 sekundách nemám klikať na obrazovku, a za 20 sekúnd mi ponúknu tlačítko plné pokušenia, že všetko je v poriadku...no ja neviem, ako tak nad tým rozmýšľam, ja som si asi ešte nikdy nekupovala letenku sama, vždy mi ju kúpil Janko alebo iná dobrá duša...

Informatika: Dnes som bola v škole, snažili som sa na informatike pokročiť v našom projekte, z ktorého sme naposledy urobili tak veľa. Našli sme si tam chybu, a poprosili sme učiteľa, nech nám s ňou pomôže, lebo nevieme, kde je. On sa nám dve a pol hodiny snažil vysvetliť, že nemáme normované vektory, a my sme sa mu dve a pol hodiny snažili vysvtliť, že vektor so zložkami sin(alfa) a cos(alfa) je dokonale normovaný... Blbosti nám hovoril celý čas, a tak sebavedomo sa pri tom tváril! Povedal dokopy dve užitočné veci, ktoré by sa dali zvládnuť za 10 minút. Jedna z nich riešila náš problém, ale keďže pointa bola v tom, že sme nemali rovnako škálovanú x-ovú a y-ovú os (blbo natiahnutý obrázok), tak ma skoro rozdrapilo, keď nám to oznámil po dvoch hodinách. No bodaj by sa tie šutre neodrážali od zeme tak divne, keď na x-ovej osi sú 2 metre rovnako dlhé ako 40 metrov na y-ovej!!! Aaaaaaaaach, ja som myslela že ho niekam kopnem. Aj ja som sa za takú chybu celkom hanbila, pripúšťam...Doteraz som verila, že je šikovný, ale odteraz si o ňom myslím, že ani jemu neprospievajú 4 hodiny prednášky v kuse.

A tak. Pomaly už začínam robiť paniku kvôli škole, ale ešte to nie je také kritické, aby som kvôli tomu nepísala blogy aspoň takto často, ako teraz. Cez víkend idem trochu pracovať, trochu plávať, nech úplne nezhnijem, a veľa spať:)

Dobrú noc!

Sprava nejde žiadne auto

Ahojte,

keď prídem domov, tak zomriem pod kolesami prvého auta, ktoré by za iných okolností len prešlo okolo mňa...naozaj. V Clermont Ferrand poznám tri obojsmerné ulice, cez ktoré si už netrúfam prejsť bez semafóru, všetky ostatné sú jednosmerky. Okrem toho je tu úplne bezpečné a bežné chodiť po ceste – jednak sú na chodníku zaparkované autá, a dvak tu majú chodci prednosť, a to do posledného detailu. Aj keď kráčam po strede cesty, tak mám prednosť. Autá tu bez výnimky zastanú na každej zebre, a keď sa s kamarátmi hľadiac do mapy zabudnem v prostred križovatky, jemne na nás zatrúbia až potom, keď nám to trvá príliš dlho. Keď ma doma uvidíte stáť na kraji cesty s úmyslom dostať sa na druhú stranu, tak ma prosím vás chyťte za ruku...

Minulý piatok sme dostali zadanie projektu z informatiky. Nie je to nič ťažké, ale som celkom rada, že mám čo robiť. Mám síce aj teraz, ale problém je, že celkom neviem ako, tak som ešte nezačala:) Ale sľubujem, že po prázdninách začnem.

Blšák: minulú nedeľu sme sa po omši išli pozrieť na blšák. Každú nedeľu býva na autobusovej stanici (v nedeľu doobeda autobusy nechodia) a zakaždým tam po nich zostane taký bordel... a nájdete tam všetko. Ale naozaj, na čo si spomeniete. Knižky? Gitaru? Mikrovlnku? Bicykel? Chladničku? Posteľ? To všetko som tam videla. Obrovské parkovisko plné šiatrov, milión ľudí, čo sa prehrabávajú v blbostiach, a taká blšáková atmosféra... ešte sa tam niekedy budem musieť ísť pozrieť, naposledy sme tam boli sotva 10 minút (všetci tam už boli a nikomu sa nechcelo byť dlhšie).

Hokej: V sobotu sme vyhrali:) Aj sme zišli dole ku hokejistom a po slovensky sme na nich kričali, že sú dobrí. Jeden to zjavne pochopil a tak pekne sa na nás usmial:) Ale hrali sme aj v utorok a prehrali sme 3:10, tak to sme radšej nechceli znieť cynicky.

Prázdniny: Od piatku poobedia:) až do ďalšej stredy, takmer dva týždne. Začiatok som preflákala, potom som chvíľu kódila na matlab a potom som už prázdninovala.

Montferrand: tam sme boli v stredu. Je to také historické centrum vysadené na periférii Clermontu. Ešte aj za továrňou na pneumatiky, z ničoho nič hradby, a v nich rozkošné domčeky štruktúry slovenského rozhlasu. Svojho času nechceli platiť dane za zastavanú plochu, a tak si prízemie urobili najmenšie možné a každé dalšie poschodie urobili o 40cm širšie ako to pod ním. Všade úzke uličky a bublinkované sklá, ktoré už dávno nie sú pôvodné, ale stále musia byť bublinkované ako kedysi... Veľmi pekné. Blízko pri starých hradbách je okrem Michelinu aj múzeum plné obrazov, tak sme sa išli pozrieť aj doň. Na nete budú časom aj fotky, pre isotou pripomeniem link na moju picasu: https://plus.google.com/117573848856704454957#photos/117573848856704454957/albums

Paríž: Druhú polovicu prázdnin som bola (a ešte aj som) v Paríži, pozrieť rodinku. Už som tu skoro týždeň, ale nehráme sa na maratón po Eifelových vežiach a víťazných oblúkoch, len si tak pekne žijeme, chodíme na prechádzky do parku, varíme si obedy, alebo ideme do reštaurácie na kuskus. V sobotu sme boli v múzeu pozrieť na výstavu pavúkov, a popri pavúkoch sme si pozreli aj ostatnú zver, a aj skleníky s kvetinami. Zistila som, že vanilka je orchidea, to ste vedeli?

Tesne pred tým, než som odišla do Príža, som identifikovala, prečo mám zapálené všetky prsty. Ja som námorník a nejem dosť vitamínu C :) Tak som začala jesť tie plastelínové guličky omotané okolo slivkovej kôstky, a ono to, čuduj sa svete, funguje!

Liečenie chorôb tu vo Francúzsku má všeobecne zvláštny priebeh. Chorí ľudia tu neležia v posteli, namiesto toho pojedajú mleté muškáty a tvária sa, že to zaberá na chrípku. Aj ja som dostala jednu ampulku, s vysvetlením, že ju treba zjesť, lebo je o moje zdravie maný strach. A chrípku som nedostala. Možno má tá francúzska odroda naozaj alergiu na pelargónie:)

Tak, viac som toho za posledný týždeň nestihla. Dva parky v Clermont Ferrand som ešte nenašla, ale ďalší víkend idem zase na výlet do hôr (že vraj má celý týždeň strašne pršať, dúfam, že nás to obíde) a v nedeľu by sme chceli ísť do Vichy. Tak dúfam, že sa nám to podarí:) Rozhodne sa nenechám odradiť nejakým dažďom.

Majte sa pekne, a nezabudnite jesť dostatok kyslej kapusty, muškátov a mandaríniek:)