Ahojte, už som doma, vychutnávam Tatranky a poriadnu slovenskú klobásu a mám nehorázne veľa času, takže si ešte skúsim spomenúť, čo som robila vo Francúzsku posledný týždeň.
Škola: na poslednú chvíľu a vlastne ešte aj po nej som dokončila, čo som mala. Na poslednú chvíľu síce bolo všetko hotové, ale jednu kapitolu sme zabudli preložiť, názov práce sme nechali v angličtine, a popri tom sme si našli priveľa malých hlúpych chýb. Takže sme si našli dobrovoľníka, ktorému sme poslali opravenú verziu cez internet, a on to potom vytlačil a odovzdal za mňa.
Montpellier: Posledný víkend sme strávili v dovolenkovej destinácii:) letnej (ja viem, že som nestíhala nič a mala som zostať doma a robiť školu, ale toto sme mali naplánované už mesiac). Montpellier je takmer prímorské mesto, a rastú tam ozajstné palmy, dokonca aj v decembri. Majú tam ozajstné pláže, ale nikto sa nekúpal, lebo more nemalo viac ako 15 stupňov. Ale bolo slané:) Prvý deň sme boli pri mori, kŕmili sme čajky a prechádzali sa po pláži a popri majákoch. Večer sme sa odviezli autobusom do ozajstného Montpellier, ktoré nie je až také prímorské, a našli sme si auberge jaunesse, kde sme spali. Večer sme sa ešte išli prejsť do mesta. Ale už sme boli unavení a okrem toho dosť pršalo, takže sme to rýchlo otočili do postele. V izbe s nami boli takí dvaja japonci. Ráno som sa pýtala Pištíka, že ako sa mu spalo, a hovoril, že jeden z tých japoncov celú noc chrápal...no, môžete tri krát hádať, kto to bol ten japonec :p
Na druhý deň sme dostali raňajky a išli sme do mesta. Ale aké raňajky:) Švédske stoly, nebol na nich síce veľký výber, ale keby bolo niečo také na Slovensku, obávam sa, že bez ohľadu na množstvo jedla by už tretí stravníci vyšli naprázdno:) Nikdy som celkom nepochopila, ako môže fungovať takýto systém, ale najedli sme sa, a to sme tam prišli medzi poslednými a ešte sa nám ušlo aj teplé mlieko.
V meste sme potom videli asi milión vecí. Preliezky pre dospelých, múzeum s katastrofickými obrázkami z Hirošimi, vojnovej Varšavy alebo pohospodárskokrízového Detroitu. Potom sme sa poflakovali po meste a po vianočných trhoch. Potom po uzučkých uličkách s miniatúrnym námestím na každom rohu, ale tie boli také pekné:) Celý čas tam bolo tak teplo, že keby som nemala plný batoh, napchala by som si bundu do neho a zostala by som len v tričku. Navštívíli sme aj botanickú záhradu s ozajstnými bambusmi, ktoré boli počmárané na každom kúsku výhonku, ktorý sa dal dočiahnuť z cesty. A okrem toho milión maličkých cestičiek pomedzi kvetinky. Asi si prestanem o botanických záhradách myslieť, že sú nudné a vyčerpávajúce, a niektoré preklasifikujem na pokojné parčíky. Potom sme sa ešte stále flákali po nádherných uličkách a malých námestiach. Našli sme aj katedrálu spojenú s katedrou lekárskej fakulty. Neprišli sme celkom na to, prečo boli tieto dve inštitúcie v jednej budove, má na to niekto rozumné vysvetlenie? A nakoniec sme sa išli pozrieť do novej hypersupermodernej štvrte Antigona. Veľmi som sa bála, že tam budú hypersupermoderné domy v tvare nepravidelných mnohostenov, ale na moje prekvapenie to boli naozaj pekné a príjemné domčeky. Také skoro grécke, re-renesančné, a takých tam bolo celé sídlisko. Na druhej strane Antigony bolo gigantické kruhové námestie, ktoré sa podobalo tuším na námestie v Moskve. Okolo polovičky námestia bol postavený panelák, a v strede bola socha. Grécky Samothrace, ale pôvodne tam vraj architekt k tej ruskej architektúre naprojektoval aj Lenina v nadživotnej veľkosti:) Tesne za Leninom v nadživotnej veľkosti sme si oddýchli pri rieke, ktorá tiekla cez mesto v betónovom koryte a prvých 10 minút som si o nej myslela, že je to fontána. No a potom sme sa úplne najviac unavení vrátili do Clermont-Ferrand. Bol to fantastický výlet, veľmi sa mi páčilo všetko, čo som videla, ale veľmi sa mi páčilo aj to, že som nemusela nič vybavovať. Dopravu a aj to, kde budeme spať, vybavil Pištík, aj to, čo tam budeme robiť a vidieť, aj sa hrdinsky ujal mapy a šoféroval nás po meste. A to všetko skôr, než som si stihla všimnúť, že je to tak.
Cestovanie domov: Ďalšiu nedeľu ráno som mala ísť vlakom do Paríža, a odtiaľ AŽ NA DRUHÝ DEŇ lietadlom na Slovensko. Na stanicu som prišla o 20 minút skôr, zvládla som si stopnúť autobus na zastávke, aj ho potom poprosiť, aby zastavil na železničnej stanici. Sedím si v čakárni a na tabuli svieti, že môj vlak stojí na nástupišti G. Ale ja som v noci balila kufor a žúrovala som a túlala som sa po tmavých uličkách a stretávala som sa s pochybnými živlami a ktovie, čo som ešte robila, bola som nevyspatá a pod vplyvom ani neviem akých látok. Inak sa ani nedá vysvetliť, ako som mohla urobiť takú zlú vec, že to G som si pomýlila s C. Počkala som na kamarátku, ktorá za mnou mala prísť na stanicu a zobrať do opatery kvietok, a potom sme spolu išli na nástupište C. S obrovským kufrom sme vyliezli po schodoch, a tam ani vlak, ani ľudia...Rumunka preskákala cez koľaje a opýtala sa tety o dve nástupištia vedľa, čo je to za vlak, čo pri nej stojí – no a to bol ten môj. Tak som sa rozplazila s mojím kufrom najrýchlejšie, ako to len šlo, a odvážne som sa vrhla do podchodu. Ale v polke druhých schodov na mňa teta z nástupišťa zavolala - neskoro! Babizňa jedna! Jednak na mňa ešte mohla pol minúty počkať, a dvak ho aj tak vypravila o dve minúty skôr. Musela som si kúpiť druhý lístok, ktorý pri francúzskom letenkovom systéme stojí čím neskôr tým viac. Takým luxusným vlakom som ešte nešla... A potvora jedna, ten druhý meškal 10 minút už v stanici, z ktorej vychádzal.
K tomu mi v sobotu poobede volali z mojej novej a už aj bývalej obľúbenej letiskovej spoločnosti, že Bratislavu vyradili zo svojich destinácii, a mám si vybrať na pondelok nový let do exkluzívnych Košíc, Prahy alebo Viedne.
No, bolo toho na mňa trochu moc. Dokončiť prácu do školy, zohnať darček na kamarátkine narodeniny, dobaliť sa, rozlúčiť sa, riešiť preložený let, oboznámiť o mojich cestovateľských plánoch všetkých kompetentných a popri tom všetkom nešíriť paniku. Posledné dva body som nedoviedla do dokonalosti, no a ešte som aj zmeškala vlak. Potom sa o mňa doma všetci báli, však som mohla aj zomrieť! Jaj, ak budete niekedy potrebovať zmeškať vlak, tak si to prosím vás dobre naplánujte.
Ale aby som sa prestala sťažovať, zmeškanie takéhoto vlaku mi venovalo 4 hodiny času, s ktorým som pôvodne nepočítala, takže sa nedal využiť inak ako na oddych. Išli sme sa pozrieť na vianočné trhy, čo som dovtedy beznádejne nestíhala. Mali tam celkom zaujímavé veci, ktoré nie sú také isté ako na Slovensku, bolo na čo pozerať. Potom sme na obed spapali pizzu, na cestu som dostala kytinu a už som naozaj išla domov. Ešte so zastávkou v Paríži, a ujo šofér vo Viedni ma zobral do autobusu o hodinu skôr ako som mala lístok:) No a potom sa mi už začali naozajstné Vianoce. Ale Vianoce už asi netreba nikomu vysvetľovať:)
Veľa vody a veľa darčekov:)
