S kakavkom v ruke

Ahojte, už som doma, vychutnávam Tatranky a poriadnu slovenskú klobásu a mám nehorázne veľa času, takže si ešte skúsim spomenúť, čo som robila vo Francúzsku posledný týždeň.

Škola: na poslednú chvíľu a vlastne ešte aj po nej som dokončila, čo som mala. Na poslednú chvíľu síce bolo všetko hotové, ale jednu kapitolu sme zabudli preložiť, názov práce sme nechali v angličtine, a popri tom sme si našli priveľa malých hlúpych chýb. Takže sme si našli dobrovoľníka, ktorému sme poslali opravenú verziu cez internet, a on to potom vytlačil a odovzdal za mňa.

Montpellier: Posledný víkend sme strávili v dovolenkovej destinácii:) letnej (ja viem, že som nestíhala nič a mala som zostať doma a robiť školu, ale toto sme mali naplánované už mesiac). Montpellier je takmer prímorské mesto, a rastú tam ozajstné palmy, dokonca aj v decembri. Majú tam ozajstné pláže, ale nikto sa nekúpal, lebo more nemalo viac ako 15 stupňov. Ale bolo slané:) Prvý deň sme boli pri mori, kŕmili sme čajky a prechádzali sa po pláži a popri majákoch. Večer sme sa odviezli autobusom do ozajstného Montpellier, ktoré nie je až také prímorské, a našli sme si auberge jaunesse, kde sme spali. Večer sme sa ešte išli prejsť do mesta. Ale už sme boli unavení a okrem toho dosť pršalo, takže sme to rýchlo otočili do postele. V izbe s nami boli takí dvaja japonci. Ráno som sa pýtala Pištíka, že ako sa mu spalo, a hovoril, že jeden z tých japoncov celú noc chrápal...no, môžete tri krát hádať, kto to bol ten japonec :p

Na druhý deň sme dostali raňajky a išli sme do mesta. Ale aké raňajky:) Švédske stoly, nebol na nich síce veľký výber, ale keby bolo niečo také na Slovensku, obávam sa, že bez ohľadu na množstvo jedla by už tretí stravníci vyšli naprázdno:) Nikdy som celkom nepochopila, ako môže fungovať takýto systém, ale najedli sme sa, a to sme tam prišli medzi poslednými a ešte sa nám ušlo aj teplé mlieko.

V meste sme potom videli asi milión vecí. Preliezky pre dospelých, múzeum s katastrofickými obrázkami z Hirošimi, vojnovej Varšavy alebo pohospodárskokrízového Detroitu. Potom sme sa poflakovali po meste a po vianočných trhoch. Potom po uzučkých uličkách s miniatúrnym námestím na každom rohu, ale tie boli také pekné:) Celý čas tam bolo tak teplo, že keby som nemala plný batoh, napchala by som si bundu do neho a zostala by som len v tričku. Navštívíli sme aj botanickú záhradu s ozajstnými bambusmi, ktoré boli počmárané na každom kúsku výhonku, ktorý sa dal dočiahnuť z cesty. A okrem toho milión maličkých cestičiek pomedzi kvetinky. Asi si prestanem o botanických záhradách myslieť, že sú nudné a vyčerpávajúce, a niektoré preklasifikujem na pokojné parčíky. Potom sme sa ešte stále flákali po nádherných uličkách a malých námestiach. Našli sme aj katedrálu spojenú s katedrou lekárskej fakulty. Neprišli sme celkom na to, prečo boli tieto dve inštitúcie v jednej budove, má na to niekto rozumné vysvetlenie? A nakoniec sme sa išli pozrieť do novej hypersupermodernej štvrte Antigona. Veľmi som sa bála, že tam budú hypersupermoderné domy v tvare nepravidelných mnohostenov, ale na moje prekvapenie to boli naozaj pekné a príjemné domčeky. Také skoro grécke, re-renesančné, a takých tam bolo celé sídlisko. Na druhej strane Antigony bolo gigantické kruhové námestie, ktoré sa podobalo tuším na námestie v Moskve. Okolo polovičky námestia bol postavený panelák, a v strede bola socha. Grécky Samothrace, ale pôvodne tam vraj architekt k tej ruskej architektúre naprojektoval aj Lenina v nadživotnej veľkosti:) Tesne za Leninom v nadživotnej veľkosti sme si oddýchli pri rieke, ktorá tiekla cez mesto v betónovom koryte a prvých 10 minút som si o nej myslela, že je to fontána. No a potom sme sa úplne najviac unavení vrátili do Clermont-Ferrand. Bol to fantastický výlet, veľmi sa mi páčilo všetko, čo som videla, ale veľmi sa mi páčilo aj to, že som nemusela nič vybavovať. Dopravu a aj to, kde budeme spať, vybavil Pištík, aj to, čo tam budeme robiť a vidieť, aj sa hrdinsky ujal mapy a šoféroval nás po meste. A to všetko skôr, než som si stihla všimnúť, že je to tak.

Cestovanie domov: Ďalšiu nedeľu ráno som mala ísť vlakom do Paríža, a odtiaľ AŽ NA DRUHÝ DEŇ lietadlom na Slovensko. Na stanicu som prišla o 20 minút skôr, zvládla som si stopnúť autobus na zastávke, aj ho potom poprosiť, aby zastavil na železničnej stanici. Sedím si v čakárni a na tabuli svieti, že môj vlak stojí na nástupišti G. Ale ja som v noci balila kufor a žúrovala som a túlala som sa po tmavých uličkách a stretávala som sa s pochybnými živlami a ktovie, čo som ešte robila, bola som nevyspatá a pod vplyvom ani neviem akých látok. Inak sa ani nedá vysvetliť, ako som mohla urobiť takú zlú vec, že to G som si pomýlila s C. Počkala som na kamarátku, ktorá za mnou mala prísť na stanicu a zobrať do opatery kvietok, a potom sme spolu išli na nástupište C. S obrovským kufrom sme vyliezli po schodoch, a tam ani vlak, ani ľudia...Rumunka preskákala cez koľaje a opýtala sa tety o dve nástupištia vedľa, čo je to za vlak, čo pri nej stojí – no a to bol ten môj. Tak som sa rozplazila s mojím kufrom najrýchlejšie, ako to len šlo, a odvážne som sa vrhla do podchodu. Ale v polke druhých schodov na mňa teta z nástupišťa zavolala - neskoro! Babizňa jedna! Jednak na mňa ešte mohla pol minúty počkať, a dvak ho aj tak vypravila o dve minúty skôr. Musela som si kúpiť druhý lístok, ktorý pri francúzskom letenkovom systéme stojí čím neskôr tým viac. Takým luxusným vlakom som ešte nešla... A potvora jedna, ten druhý meškal 10 minút už v stanici, z ktorej vychádzal.

K tomu mi v sobotu poobede volali z mojej novej a už aj bývalej obľúbenej letiskovej spoločnosti, že Bratislavu vyradili zo svojich destinácii, a mám si vybrať na pondelok nový let do exkluzívnych Košíc, Prahy alebo Viedne.

No, bolo toho na mňa trochu moc. Dokončiť prácu do školy, zohnať darček na kamarátkine narodeniny, dobaliť sa, rozlúčiť sa, riešiť preložený let, oboznámiť o mojich cestovateľských plánoch všetkých kompetentných a popri tom všetkom nešíriť paniku. Posledné dva body som nedoviedla do dokonalosti, no a ešte som aj zmeškala vlak. Potom sa o mňa doma všetci báli, však som mohla aj zomrieť! Jaj, ak budete niekedy potrebovať zmeškať vlak, tak si to prosím vás dobre naplánujte.

Ale aby som sa prestala sťažovať, zmeškanie takéhoto vlaku mi venovalo 4 hodiny času, s ktorým som pôvodne nepočítala, takže sa nedal využiť inak ako na oddych. Išli sme sa pozrieť na vianočné trhy, čo som dovtedy beznádejne nestíhala. Mali tam celkom zaujímavé veci, ktoré nie sú také isté ako na Slovensku, bolo na čo pozerať. Potom sme na obed spapali pizzu, na cestu som dostala kytinu a už som naozaj išla domov. Ešte so zastávkou v Paríži, a ujo šofér vo Viedni ma zobral do autobusu o hodinu skôr ako som mala lístok:) No a potom sa mi už začali naozajstné Vianoce. Ale Vianoce už asi netreba nikomu vysvetľovať:)

Veľa vody a veľa darčekov:)

 

Začína prihárať...

Ahojte všetci,

veľmi mi chýbate, a upozorňujem, že toto vydanie je písané v stave nemalého cnenia za domovom a depresie z bytia v cudzej krajine. Ak nemáte náladu na pravé slovenské sťažovanie, tak ani nečítajte ďalej :p Alebo aspoň preskočte prvú polovicu.

Mám sa dobre. Podarilo sa mi kúpiť si letenku domov, nie s Ryanairom, ale s Českými aerolinkami. Už sa teším na domov, ale aj tam treba urobiť nejakú prácu (okrem tej, čo píšem tu), tak teraz poctivo nestíham a preskakuje mi z toho. Skoro ako z ozajstného skúškového, až na to, že ešte popri tom musím chodiť do školy a vôbec, existovať, a tváriť sa, že som normálna.

Francúzska klávesnica je úplne najhoršia vec na svete, samozrejme okrem množstva iných najhorších vecí na svete, ktoré sa tu vyskytujú. Asi 8 písmeniek je prehodených a bodka sa tu píše so Shiftom. Keď som si ju na prvých hodinách informatiky prepínala za anglickú, a náhodou som si zavolala cvičiaceho na radu, ktorému som zabudla prepnúť klávesnicu naspäť (samozrejme nutne začal písať kraviny), poradil mi, aby som si na ňu radšej zvykla, veď tu predsa budem až pol roka! Aj som si na ňu zvykla, a keď píšem u seba, neviem sa trafiť do písmeniek a píšem kraviny.

A keby len píšem! Koľkokrát som sa už pristihla, že prekladám direct z francúzštiny do slovenčiny! Ja viem, že to nie je nič výnimočné a že sa to stáva aj v lepších rodinách, ale dosť ma to hnevá.

Dnes som bola v škole, mali sme cvičenia, na ktorých sme obyčajne v dvojiciach. Robíme tam asi s tromi rôznymi softvérmi, a tento dnešný je akurát taký, že môj kolega je vždy príliš rýchly a ja mu sotva stíham hltať prach za pätami prachu za jeho pätami. No a dnes som bola sama, čo síce spôsobilo, že som skoro všetko, čo som robila, pochopila, ale zároveň som bola strašne pomalá a aj tak mi aspoň s polovicou musel dosť výrazne pomáhať cvičiaci. Jaj, ja viem, že aj keď učenie bolí, tak sa toho naučím najviac súc tu sama a vyskúšajúc si všetko na vlastnej koži, ale tento dobrý pocit vôbec nijako nemení skutočnosť, že to učenie naozaj bolí! A po trojhodinových cvikách to už ani nie je taký dobrý pocit.

Okrem toho už týždeň píšem prácu z tej týždňovej stáže, čo sme mali na začiatku. No a nebola by som to ja, keby som si nekomplikovala život všetkými možnými spôsobmi – píšem ju po francúzsky. Čo okrem iného znamená, že jej nerozumie nikto okrem mňa. A ide to strašne pomaly. Síce už mám polovicu hotovú, ale jednak je to tá ľahšia polovica, a dvak to celé ešte treba preložiť do nejakej existujúcej reči. No som ja zvedavá, ako to celé stihnem...

Dnes ráno som prala. Nemala som náladu liezť do izby cez skriňu, tak som si krížom natiahla špagát. Takto si zase tienim na tú polovicu izby, kde nie je lampa, takže je tu tmavo a stiesnene. Hneď, ako dopíšem, pôjdem na návštevu...alebo nie...potrebujem písať prácu!

No ale náhodou, nie je tu až tak zle. Jeden večer som bola vonku na prechádzke, fotila som všetkých milión pitných fontán, ktoré tu máme, a obdivovala pekné staré domy. Večer je už tichšie ako bolo v septembri, keď už máme takú zimu (ale sneh vám iba zívidím). Na hlavnom námestí je jeden fakt pekný kostol, ktorý je úplne zatvorený. A máme aj vianočnú výzdobu, ktorú našťastie zapnú až v decembri, a teplé pečené gaštany vo vrecku:)

Minulý víkend som sa bola kúpať v termálnej vode. Máme tu na kraji mesta také kúpele či ako to nazvať. Sú tam viaceré väčšie či menšie bazény s prevažne teplou vodou, sauna a podobné srandy. Vybláznili sme sa tam do sýtosti. Voda páchla po síre a chutila vajcovkovo, naozaj to v nej bolo trošičku cítiť cez všetky tony chlóru, čo v nej boli rozpustené:) Po takom kúpaní sme boli prirodzene hladní, a toť francúzsky človek ocenil výhody Tatranky, ktorých mi prišlo z domu v záchranárskom balíčku prvej pomoci (neskonalá vďaka všetkým vytrvalým a obetavým záchranárom!)

Okrem toho si tu vediem aj výdatný sociálny život, aspoň raz do týždňa si robíme s francúzsko-medzinárodnými kamarátmi večeru, ktorá trvá zakaždým aspoň 5 hodín. Väčšina z tých kamarátov je dosť akčná, a tak vymýšľajú hocikedy hocičo a ja sa nesocializujem ani spolovice tak, ako by to bolo možné...keď aj učiť sa treba trochu:) Naposledy sme piekli pizzu, bola strašne dobrá:) Aj keď doteraz nechápem význam kvasníc vo váľanom ceste.

No a v sobotu bol ďalší výlet. Tak som sa na neho tešila, keď tu zrazu kto nepríde v piatok večer? No nikto, ale ochorela som. V piatok o šiestej večer, no pochopíte to? S Rumunkou sme sa neskôr zhodli na tom, že keby sme boli doma, tak inú možnosť ako počkať do pondelka rána moc nemáme, ale tu je našťastie akčnejší zdravotnícky systém. A aj Pištík, s ktorým som pôvodne mala ísť v piatok večer jesť, ale jednak bol kebab zatvorený a dvak som nám zariadila onakvejší večerný program. No a bolo to celkom smiešne, lebo som nepoznala ani jedno adekvátne slovíčko, ktorým by som mu vysvetlila, čo mi je:) Trvalo mi to asi 10 minút:) No a prirodzene to potešilo, keď som nemusela v piatok večer vo francúzsku zháňať doktora sama:) Ale zároveň som ho tak vydesila, že mi sľuboval, že ak nič nenájdeme, zavolá mi vrtuľník. Našťastie vrtuľník nebolo treba, dostala som trojdňové antibiotiká no a teraz som už vraj zdravá (keď som ich dobrala, nie?).

Jaj, to je asi všetko. Teraz už nerobím veľa nových vecí, už som si tu celkom zvykla, už iba opakujem tie, ktoré sa mi páčili. Ale budúci týždeň pôjdem do divadla, na niečo seriózne nacvičené, a stále nebudem polovicu rozumieť:) Našťastie môžem konštatovať, že moja francúzština je natoľko dobrá, že už rozumiem aj najrýchlejšie rozprávajúcej spolužiačke, v škole sa na hodinách a na cvikách rozprávam s učiteľmi po francúzsky a už si trúfam aj !!telefonovať!! s rodnými.

Majte sa pekne, dajte si so mnou trochu čokolády proti depresii a tešte sa na Vianoce:) Ja sa na ne teraz strašne teším, úplne ako malé decko:)

Tohto architekta by som vyrazila z okna...škoda, že bývam na prvom poschodí!!!

Mohol si nevšimnúť, že ak si poriadne nezatvorím skriňu, tak do izby nutne vchádzam cez šatník? Skoro ako v Narnii!!! ***** jeden!!! Tento týždeň ma to obzvlášť vytáča, pretože mám na dverách na skrini zavesené opraté prádlo, ktoré sa už nikam nezmestí, a s ním to je ešte ťažšie.

Inak sa mám dobre, ako vždy:) Stala sa mi neuveriteľná vec – prejedla som sa syrov.

Improliga: Keď som sa vrátila z Paríža, hneď na druhý deň mi Pištík povedal, že v divadle bude večer improliga. Ešte si nebol istý, či pôjde, ale ja som veľmi chcela ísť, improligu ľúbim, tak som obvolávala všetkých možných ľudí, ktorých tu poznám. Našla som ich presne 0 takých, ktorí by chceli ísť so mnou. Už som bola na pokraji zúfalstva, ja by som hádam išla aj sama, ale keď tu zrazu zadrnčí telefónna búdka a v nej potešujúca správa o tom, že Pištík ide:) Joj, tak som sa vtedy potešila:)

Bolo to úžasné. Maličké divadielko urobené z pivnice, ako Gunagu, ale javisko malo asi 4 štvorcové metre. Pre tých, čo nepoznajú improligu, tak to bolo niečo také, ako Partička, čo chodí na STV1. Herci boli štyria, polovicu vtipov som nerozumela, ale ten zvyšok stál za to:) Bolo to fakt dobré.

Výlet: bolo krásne, a naozaj celý čas pršalo. Tam som sa utvrdila v tom, že Francúzi naozaj nie sú príliš farebný národ, pršiplášte sa totiž vyrábajú len v tmavomodrej alebo čiernej farbe. Nuž som všetkých obveseľovala svojím žltým pončom:) Mali sme tam aj takú riečku, popri ktorej sme kráčali, a z času na čas ju bolo treba preskákať. Mali sme síce veľa princezien s dáždnikmi, ale aj veľa princov, čo nás ochotne pridržali a podali pomocnú paličku. A tie dáždniky boli prekvapivo praktické:)

Na tomto výlete som stretla strašne zlatú Rumunku, ktorá by sa chcela naučiť po Slovensky. Čo je fajn, lebo Pištík by sa chcel naučiť po Rumunsky, a ja som sa popri ňom naučila toľko francúzštiny, že až strach.

Perkusionisti: ďalší deň sme nešli do Vichy, lebo zorganizovať miestnych Slovákov, ako ste si iste všimli, je nad moju úroveň, priznajme si to. Aaale skoro som bola na koncerte perkusionistov:) Už som o nich raz písala, už som ich počula a boli fantastickí, a kamarát ma zavolal, že budú mať koncert. Tak som zobrala aj Pištíka, a išli sme traja. Až na to, že to nebol koncert, ale krúžok, a keď sme prišli, tak nám strčili do rúk búchatká a hrali sme s nimi:) Kamarát to vedel, ale myslel si, že aj my, takže nám to nepovedal, a my dvaja sme boli veeeeľmi neurčito prekvapkaní... ale bolo to super:) Už som bola aj na druhom pokračovaní, veľmi sa mi tá hudba páči, a som rada, že si ju môžem vyskúšať aj hrať.

Parky a záhradky po francúzsky: Minulú stredu som sa bola po francúzštine prejsť s kamarátom do jedného z tých parkov, ktoré som sa chystala pozrieť už asi mesiac. Učí sa so mnou franinu, je z Maďarska, prišiel sem s manželkou, ktorá tu robí v Micheline, a je strašne zlatý. Rozprávali sme sa po anglicky, z času na čas som si na nejaké slovo nespomenula, ale pokecali sme si a som rada, že mám angličtinu ešte aspoň na komunikatívnej úrovni:) Park bol nádherný, taký prírodný, nie vykosený a vysadený ako ostatné záhrady (ale aj tie sú nádherné). Fotky nemám, lebo som nevedela, že tam ideme, ale niekedy tam MUSÍM ísť ešte raz, bolo tam naozaj krásne.

Inak, vysadené záhradky. Máme tu jednu takú, je velikánska, nádherná, s potôčikmi, vodopádom, fontánkami a labuťami, v centre mesta, verejnosti prístupná. Cez deň. V noci sa tá krása pochopiteľne zatvára. No ale... to zatváranie! Prebieha tak, že niekto zapne budík, ktorý v záhrade zvoní vkuse asi 5 minút, a zvoní tak, že je ho počuť ešte aspoň pol kilometra od záhrady, nepreháňam. To si neviete predstaviť tú hrôzu, keď idete okolo a nepočujete vlastného slova, a keď ten bordel navyše vychádza z takej peknej záhradky...

Knižnica: aj sem som bola nútená ísť, potrebujem si prečítať kúsok francúzskej knižky na prácu z vulkanológie. Knižku som našla, bola super, zamilovala som sa do nej. Má 105 rokov, je o histórii miestneho regiónu, ale naozaj zaujímavá. Je v nej práve všetka história, akú ste si doteraz nevedeli predstaviť. Počínajúc geologickou, nasleduje história fauny a flóry, história jazyka a nárečí, vývoj ceny múky, výskyt chorôb ako cholera či mor, no proste všetko. Okrem tej nudnej časti, ktorá sa zvykne učiť v školách – aký starosta tu kedy sedel na akej stoličke. Naozaj som sa zamilovala...

Okrem knižky mali v tej knižnici aj také smiešne stroje...vyzerali presne tak, ako si ľudia pred 100 rokmi predstavovali rok 2000. Po stenách a strope boli natiahnuté koľajnice, a po tých koľajniciach sa premávali autá veľkosti mikrovlnky. Auto prišlo z nižšieho poschodia, vyšlo po stene, prešlo do ďalšej miestnosti...vrátilo sa k nám, zaparkovalo pri knihovníkovi, ten ho otvoril a vybral si odtiaľ knižku. Musím to niekedy odfotiť:)

Evian: No nuž a posledný víkend som bola na výlete v Eviane u Špilika. Cesta tam bola s dvoma prestupmi, pričom v druhom vlaku nám povedali, že sa máme poruchu a ďalej ideme autobusom. Čo bolo dosť smutné, lebo na druhý prestup som mala 5 minút. Na autobusovej stanici nám našťastie povedali, že to len tí, čo idú do Ženevy, ostatným ide druhý vlak. Tak si predstavte, že som ten prestup stihla! Ešte predtým som v náhradnom vlaku bola s babou, čo predtým cestovala so mnou, a čítala si v čínskom slovníku. Zistila som, ako to funguje:) V tom vlaku sme stretli aj takých policajtov, ktorý sú vraj colníci, prešli sa dva razy vagónom a potom: „Vážení cestujúci, pripravte si prosím váš občiansky preukaz alebo pas!“ Čooo? Spýtavo som sa pozrela vpravo na kamarátku, a tá že „tu je to bežné, nič si z toho nerob!“ No tak teda dobre. Nebola som podozrivá, lebo mi neprehrabali tašku, ale jeden chudák to šťastie nemal...dúfala som, že ak tam má bombu, tak vybuchne, až keď vystúpim:)

Evian je tiché mestečko, v čase, keď som tam bola, aj prímorské. Ženevské jazero bolo dokonale zakryté hmlou a nebolo vidieť na druhú stranu:) Špiliček ma čakal na stanici. Už bol večer, tak mi len ukázal obrovskú posteľ, kde som spala, a akční sme boli až na druhý deň.

Z Evianu sa nedá odísť, ak si to nenaplánujete aspoň týždeň dopredu. Baba v turistickej kancelárii nám povedala, že autobusy z Evianu nechodia, iba do jednej dediny, aj to len dva krát za deň, aj to nie každý. Nakoniec sme jej síce ukradli cestovný poriadok a našli sme v ňom aj viacej spojov, ale keď sme jeden chceli použiť, naozaj nešiel:) proste nešiel. A navyše to bol ten, ktorý priznala...

Požičovňa bicyklov je cez víkend zatvorená, veď kto by si už potreboval na víkend požičať bicykel? Tak sme si povedali, že to skúsime pešo. Najprv sme sa nechali zlákať na staré koľajnice, ale skoro nás to prešlo, lebo boli zarastené a Špilik odmietol presekávať vreckovým nožíkom. Tak sme sa vybrali po slušnom turistickom chodníku, ktorý sa nám stratil až v štvrtine. Potom sme značku zase našli, síce inú, ale buďme vďační:) Tam sme prechádzali cez krááásnu prírodu, s kráááásnymi kopcami okolo seba. Videli sme aj kone, nazbierali sme si jedlé gaštany na večer, a napapali sme sa pri jedinej drevenej lavičke, ktorú sme vôbec našli. Potom už bolo neskoro, tak sme zabočili do lesa, že sa vrátime domov. („Špilik, ale ja asi nechcem ísť do lesa, ktorý nepoznáš, o takejto neskorej hodine.“ „Kika, ten les je široký 4 metre.“) A našli sme cestičky, ktoré sa úplne dokonale uberali naším smerom. Keď sme už kráčali po ulici k domu, z jednej brány na mňa vybrechol pes, presne tak, ako mi predtým Špilik sľúbil, a skoro som dostala infarkt, presne tak, ako mi Špilik sľúbil. Napíšeme susedom list! Vrátili sme sa domov, uvarili polievočku zo špikovej kosti a pozreli sme si Čiernu labuť. Keď som vedela, kedy treba zavrieť oči, tak som to vydržala pozerať skoro celé skoro v kuse:) Odteraz sa stávam vegetariánom, čiže už nikdy si nekúpim lístky na balet, lebo nechcem, aby baletky trpeli.

Na druhý deň sme išli do Lausanne. Išli sme loďou, a bolo matne vidieť bližšie brehy jazera, takže to vyzeralo ako prieplav...opúšťali sme Afriku, kde jazdia 2 autobusy za týždeň po prašných cestách, a tešili sme sa na Španielsko:) V Afrike sme nechali oblaky a polievku na balkóne, a do Španielska sme si zobrali slniečko.

Na pobreží sme chvíľu obdivovali a kŕmili labute (ja dokonca aj z ruky, aj sa jedna netrafila a rafla ma, ale bolo to jemné, keď nechcú ublížiť, tak je to v pohode). Potom sme boli v parku olympijských hier. Našťastie pre paralympionikov a pre Kiku tam majú eskalátory, ale pre dobré zdravie vyššie spomínaných fungoval len jeden z troch. Potom sme sa na bicykloch odviezli ku Špilikovi do práce. Bicyklovať sa ešte viem, spadla som len raz, keď som bola na prechode a chcela som prejsť presne tade, kde zastavilo auto pred prechodom, aby nám láskovo dalo prednosť...nuž keď som mu nechcela do dverí vytetovať koleso, musela som zastaviť, čo je dobré robiť plánovane, ak máte bycikel s tyčkou medzi nohami, vďaka ktorej nedočiahnete na zem...

V robote mi Špilik ukázal velikánsku tabuľu, kde sa dá hrať game of life napríklad, alebo ešte dve iné hry, ale tie som predtým nepoznala. To bolo super, tam sme boli aspoň pol hodinu, aj ja chcem takú tabuľu na matfyze:) A tiež chcem na matfyze také vrecia s pieskom, na ktorých sa dá spať:)

Potom sme si išli zohnať obed a nasledovala vyhliadka nad mestom. Odtiaľ sme išli do takého kostola, do ktorého mi otvoril dvere sám Boh... (ten istý, ktorý otvára dvere na supermarkete). Vnútri bol dokonca aj organový koncert, na ktorom sme zostali 10 minút, a vďaka nemu bolo otvorenie dverí ešte efektnejšie:)

Vrátili sme sa poslednou loďou, už sme nepozerali nič, lebo bolo neskoro, a v pondelok som išla späť do Clermontu. Špilik išiel ráno do roboty, a ja som stanicu našla sama na prvý raz, stihla som vlak a presvedčila som sprievodcu, že nekončíme v Bellgarde, ale ideme až do Lyonu:) Táto cesta prebehla len s jedným, aj to plánovaným prestupom, takže nuda, nevedela som sa dočkať, kedy už budem u seba. Tam som pre zmenu nezvládla miestnu MHD, ešte stále som si nezvykla, že autobusy treba na zastávkach stopovať a aj o vystúpenie treba pekne poprosiť...no keď ja chodím hlavne električkami, ktoré fungujú skoro normálne!

Inak Špilik ma svojou francúzštinou dosť zahanbil, v porovnaní so mnou vie rozprávať až príliš dobre!

Po návrate z Evianu som ešte ten istý deň bola u Rumunky na večeru. Okrem nás boli ešte dvaja Francúzi, bolo to príjemné, Rumunka varila zemiankový šalát, skoro ako u nás na Vianoce, len do neho ešte dala mäso. Bolo to veľmi dobré:) A už som s ňou mala aj prvú hodinu Slovenčiny. Naučili sme sa čítať abecedu a počítať. Že vraj je to ťažké :) Uznávam, v Rumunčine sú čísla ľahšie, vysvetlila mi, ako to funguje, ale na komplikovanosť Francúzskych čísloviek teda zďaleka nemáme:)

Už nie Evian: Nedávno som sa pokúšala kúpiť si s Ryanairom letenku. Ja som asi blbá, ale nedokážem to. Majú tam nejaký divný kód, ktorý neviem čo znamená, ale spôsobuje, že prejdem celým procesom kupovania lístka, lístok sa nekúpi, a ani mi nikto nevynadá, že som zabudla vyplniť okienko s divným kódom...Iba mi povedia, že v nasledujúcich 45 sekundách nemám klikať na obrazovku, a za 20 sekúnd mi ponúknu tlačítko plné pokušenia, že všetko je v poriadku...no ja neviem, ako tak nad tým rozmýšľam, ja som si asi ešte nikdy nekupovala letenku sama, vždy mi ju kúpil Janko alebo iná dobrá duša...

Informatika: Dnes som bola v škole, snažili som sa na informatike pokročiť v našom projekte, z ktorého sme naposledy urobili tak veľa. Našli sme si tam chybu, a poprosili sme učiteľa, nech nám s ňou pomôže, lebo nevieme, kde je. On sa nám dve a pol hodiny snažil vysvetliť, že nemáme normované vektory, a my sme sa mu dve a pol hodiny snažili vysvtliť, že vektor so zložkami sin(alfa) a cos(alfa) je dokonale normovaný... Blbosti nám hovoril celý čas, a tak sebavedomo sa pri tom tváril! Povedal dokopy dve užitočné veci, ktoré by sa dali zvládnuť za 10 minút. Jedna z nich riešila náš problém, ale keďže pointa bola v tom, že sme nemali rovnako škálovanú x-ovú a y-ovú os (blbo natiahnutý obrázok), tak ma skoro rozdrapilo, keď nám to oznámil po dvoch hodinách. No bodaj by sa tie šutre neodrážali od zeme tak divne, keď na x-ovej osi sú 2 metre rovnako dlhé ako 40 metrov na y-ovej!!! Aaaaaaaaach, ja som myslela že ho niekam kopnem. Aj ja som sa za takú chybu celkom hanbila, pripúšťam...Doteraz som verila, že je šikovný, ale odteraz si o ňom myslím, že ani jemu neprospievajú 4 hodiny prednášky v kuse.

A tak. Pomaly už začínam robiť paniku kvôli škole, ale ešte to nie je také kritické, aby som kvôli tomu nepísala blogy aspoň takto často, ako teraz. Cez víkend idem trochu pracovať, trochu plávať, nech úplne nezhnijem, a veľa spať:)

Dobrú noc!

Sprava nejde žiadne auto

Ahojte,

keď prídem domov, tak zomriem pod kolesami prvého auta, ktoré by za iných okolností len prešlo okolo mňa...naozaj. V Clermont Ferrand poznám tri obojsmerné ulice, cez ktoré si už netrúfam prejsť bez semafóru, všetky ostatné sú jednosmerky. Okrem toho je tu úplne bezpečné a bežné chodiť po ceste – jednak sú na chodníku zaparkované autá, a dvak tu majú chodci prednosť, a to do posledného detailu. Aj keď kráčam po strede cesty, tak mám prednosť. Autá tu bez výnimky zastanú na každej zebre, a keď sa s kamarátmi hľadiac do mapy zabudnem v prostred križovatky, jemne na nás zatrúbia až potom, keď nám to trvá príliš dlho. Keď ma doma uvidíte stáť na kraji cesty s úmyslom dostať sa na druhú stranu, tak ma prosím vás chyťte za ruku...

Minulý piatok sme dostali zadanie projektu z informatiky. Nie je to nič ťažké, ale som celkom rada, že mám čo robiť. Mám síce aj teraz, ale problém je, že celkom neviem ako, tak som ešte nezačala:) Ale sľubujem, že po prázdninách začnem.

Blšák: minulú nedeľu sme sa po omši išli pozrieť na blšák. Každú nedeľu býva na autobusovej stanici (v nedeľu doobeda autobusy nechodia) a zakaždým tam po nich zostane taký bordel... a nájdete tam všetko. Ale naozaj, na čo si spomeniete. Knižky? Gitaru? Mikrovlnku? Bicykel? Chladničku? Posteľ? To všetko som tam videla. Obrovské parkovisko plné šiatrov, milión ľudí, čo sa prehrabávajú v blbostiach, a taká blšáková atmosféra... ešte sa tam niekedy budem musieť ísť pozrieť, naposledy sme tam boli sotva 10 minút (všetci tam už boli a nikomu sa nechcelo byť dlhšie).

Hokej: V sobotu sme vyhrali:) Aj sme zišli dole ku hokejistom a po slovensky sme na nich kričali, že sú dobrí. Jeden to zjavne pochopil a tak pekne sa na nás usmial:) Ale hrali sme aj v utorok a prehrali sme 3:10, tak to sme radšej nechceli znieť cynicky.

Prázdniny: Od piatku poobedia:) až do ďalšej stredy, takmer dva týždne. Začiatok som preflákala, potom som chvíľu kódila na matlab a potom som už prázdninovala.

Montferrand: tam sme boli v stredu. Je to také historické centrum vysadené na periférii Clermontu. Ešte aj za továrňou na pneumatiky, z ničoho nič hradby, a v nich rozkošné domčeky štruktúry slovenského rozhlasu. Svojho času nechceli platiť dane za zastavanú plochu, a tak si prízemie urobili najmenšie možné a každé dalšie poschodie urobili o 40cm širšie ako to pod ním. Všade úzke uličky a bublinkované sklá, ktoré už dávno nie sú pôvodné, ale stále musia byť bublinkované ako kedysi... Veľmi pekné. Blízko pri starých hradbách je okrem Michelinu aj múzeum plné obrazov, tak sme sa išli pozrieť aj doň. Na nete budú časom aj fotky, pre isotou pripomeniem link na moju picasu: https://plus.google.com/117573848856704454957#photos/117573848856704454957/albums

Paríž: Druhú polovicu prázdnin som bola (a ešte aj som) v Paríži, pozrieť rodinku. Už som tu skoro týždeň, ale nehráme sa na maratón po Eifelových vežiach a víťazných oblúkoch, len si tak pekne žijeme, chodíme na prechádzky do parku, varíme si obedy, alebo ideme do reštaurácie na kuskus. V sobotu sme boli v múzeu pozrieť na výstavu pavúkov, a popri pavúkoch sme si pozreli aj ostatnú zver, a aj skleníky s kvetinami. Zistila som, že vanilka je orchidea, to ste vedeli?

Tesne pred tým, než som odišla do Príža, som identifikovala, prečo mám zapálené všetky prsty. Ja som námorník a nejem dosť vitamínu C :) Tak som začala jesť tie plastelínové guličky omotané okolo slivkovej kôstky, a ono to, čuduj sa svete, funguje!

Liečenie chorôb tu vo Francúzsku má všeobecne zvláštny priebeh. Chorí ľudia tu neležia v posteli, namiesto toho pojedajú mleté muškáty a tvária sa, že to zaberá na chrípku. Aj ja som dostala jednu ampulku, s vysvetlením, že ju treba zjesť, lebo je o moje zdravie maný strach. A chrípku som nedostala. Možno má tá francúzska odroda naozaj alergiu na pelargónie:)

Tak, viac som toho za posledný týždeň nestihla. Dva parky v Clermont Ferrand som ešte nenašla, ale ďalší víkend idem zase na výlet do hôr (že vraj má celý týždeň strašne pršať, dúfam, že nás to obíde) a v nedeľu by sme chceli ísť do Vichy. Tak dúfam, že sa nám to podarí:) Rozhodne sa nenechám odradiť nejakým dažďom.

Majte sa pekne, a nezabudnite jesť dostatok kyslej kapusty, muškátov a mandaríniek:)

...a sme zase tu!

Ahojte,

ja viem, dosť dlho som sa neozvala, ale o to menej blbostí bude v dnešnom vydaní:)

Škola: Už seriózne beží. 4 zo 6 predmetov sú veľmi v pohode, buď ich zvládam ľavou zadnou alebo vyžadujú prácu cez semester, čo sa mi tiež celkom páči. A zvyšné dva sa zatiaľ tiež ako tak zvládajú, ale mám pocit, že im celkom nerozumiem a som zvedavá na skúšku... Niektorí francúzski kamaráti sa sťažujú, že zatiaľ sa v škole nič nedeje, že všetka robota sa im presunie na posledný mesiac a potom sa z toho aj zbláznia. Ale nie sú to moji spolužiaci, tí sa na nedostatok roboty určite nesťažujú:) To len ja som si vybrala dobré predmety, kde sa netreba trápiť. A všimla som si na sebe jednu vec – vo francúzštine sa síce zlepšujem závratnou rýchlosťou, ale iba o niečo pomalšie sa zhoršujem v angličtine. Verím tomu, že ak sa raz dostanem do anglicky hovoriaceho prostredia, tak sa to za chvíľu prepne späť, ale keď teraz rozprávam po anglicky, tak mi do hlavy skáču samé francúzske slová a vety...no, nemôžem mať všetko:)

Výlet: Bol posledný víkend. Nejako sa o tom predošlom rozkríklo, že to bolo dobré, a teraz nás bol plný autobus. Bolo to pekné, boli sme v Alpách, videli sme veľa koňov, veľa kopcov a na jeden taký špicatý sme sa aj vyštverali. To už máličko hraničilo s lezením po skalách, ale bolo to bezpečné. Zase tam bolo plno národa z celého sveta, ale aj Slovákov, takže som bola skoro stále s nimi. Ale spoznala som aj pár nových ľudí, (zistila som, že rozumiem poliakom) a našla som tam aj kamarátov z predošlého výletu, vrátane toho pištíka, čo ma potom aj sem-tam bral von so spolužiakmi. Bol to celkom príjemný výlet:) Stretla som tam aj Slovenku, ktorá tu býva už 5 rokov a pýtala som sa jej na tie ukrutné zimy, ktoré tu bývajú...že vraj tu málokedy býva pod nulou:) Francúzi jedni rozmaznaní:p

Týždeň predtým bol organizovaný rafting, ale na ten som si netrúfla. Len som počula o tom, že to bolo super a tak, ale vôbec nikomu nezávidím, že tam bol a ja nie:)

Hra: Pre všetkých zahraničných študentov si mesto pripravilo hru, taký orientačný beh po meste. Bolo to prinajmenšom ekonomické, lebo sme si zaplatili 2e a dostali sme obed, pohárik džúsika, večer recepcia na radnici (s takými malými koláčikmi, ktoré zmizli hneď, lebo všetci boli strašne hladní:)) a prvým 15 tímom sa rozdali aj ceny. Aj sa som dostala:) skončili sme 8. Hra bola super, rozdelili nás naschvál tak, aby v jednom tíme neboli dvaja ľudia rovnakej národnosti. Trochu im to síce nevyšlo, lebo nie všetci prišli a nakoniec asi pätinu tímov museli zrušiť a zaimprovizovať nové družiny, ale aj tak to bolo fajn. Ja som mala v skupinke okrem seba ešte jednu Slovenku, Rumunku a dve Číňanky. S tými to bolo trochu náročnejšie. Vedeli celkom dobre rozprávať, aj rozumeli, ale nevedeli tak...spoločensky komunikovať. Rozprávala som sa s nimi asi dve hodiny, a stále som sa ja niečo spýtala, oni mi odpovedali, ja som sa pýtala ďalej, oni odpovedali... Nič nepovedali samé od seba, mňa sa nanajvýš spýtali „A ty?“ tesne po tom, ako mi odpovedali na otázku, ale inak nič. Sú predsa len divní tí Číňania, nie sme si všetci ľudia na svete rovní.

Hra sa skončila úžasným koncertom perkusionistov, ktorí hrali na bubny všetkých veľkostí, a „dirigent“ nemal paličku, ale rozhodcovskú píšťalku:) Boli fantastickí, lepšie sa to ani nedalo ukončiť.

Po tejto hre už som celkom spokojná so svojou znalosťou mesta. Stále síce neviem, kde sú všetky parky a kde sa dá len tak ísť do lesa, ale mesto už celkom poznám a nestratím sa tam:) Obchod otvorený v nedeľu poobede som ešte stále nenašla.

Týždeň pre študentov: Posledný týždeň bol týždňom študentov a všade bolo milión akcií, na štadióne tiež. Tak som sa bola korčuľovať. Bolo tam veeeeľa ľudí, ja som tam bola s francúzskymi kamarátmi. A či som hneď po 10 minútach necapla na zadok? A to už bol ľad taký zrýľovaný, že na povrchu bola centimetrová vrstva čľapkanice... až do konca som bola mokrá:) Ale korčuľovať som sa nezabudla, aj keď som to už nerobila zopár rokov, zďaleka som na ľade nebola najhoršia. Tak sa mi to zapáčilo, že som sa bola aj v neďeľu po výlete, a tak sa mi to páči, že v tom hádam budem pokračovať, aj keď sa vrátim domov.

Okrem toho bolo počas študentského týždňa kino za neuveriteľných 5e, takže som bola aj v kine. Zase s Francúzmi, Slováci nemali čas...

Festival krátkych filmov: každý pondelok sa dá ísť na sériu krátkych filmov, ktoré boli naposledy už vypredané, ale nabudúce sa viac posnažím. Ale aj v iných kinách majú taký peký zvyk, že pred riadnym filmom pustia aj jeden krátky – ten, čo som videla naposledy, naozaj stál za to:) bol o troch ľuďoch pri vianočnom stromčeku, čo sa dokola stále vraždili najrôznejšími spôsobmi, a vždy, keď už zostal iba jeden, sa jeden z tých posledných dvoch prebral a že „naplánoval si si to zle, teraz ťa udám a budem žiť v bohatstve...“ a tak, za 10 minút sa stihli zabiť každý každého asi 5 krát...

Chodiť tu s Čechoslovákmi von inak vôbec nie je jednoduché, pretože oni majú svoj rozvrh a na rozdiel odo mňa dosť zarezávajú a skoro stále sa učia. A niekedy sa aj stane, že máme čas všetci naraz, ale oveľa častejšie sa mi to stáva s Francúzmi, ktorí zatiaľ v škole nič nerobia (a popravde sú z toho dosť smutní). Tak chodím von s nimi.

Tak, to je na zatiaľ všetko, v najbližšej budúcnosti by som chcela nájsť tie dva parky, ktoré tu vraj sú a ja som v nich ešte nebola, pozrieť sa do Ferrand (lebo toto tu okolo mňa, čo už poznám, je ešte len Clermont) a dočítať konečne tú farmu zvierat, čo čítam už mesiac:)

Majte sa:)

Priznávam, mala som ju presadiť skôr

Uschla mi spolubývajúca. Ale ja som sa naozaj snažila! Aj na slniečko som ju vyložila, nepomohlo. Zaobstarám jej nejaký dôstojný pohreb a pôjdem si kúpiť novú, menej náročnú.

Dnes som dostala pohľadnicu od mamky, tak strašne ma to potešilo, až som zo seba bola prekvapená:) A po dvoch týždňoch mi na účet prišli peniažky, čo som si poslala zo Slovenska, takže svet je krásny a cukor je zase lacný.

Prázdniny: Na večierku sa stretli 3 Francúzky, 3 Francúzi, 4 Slovenky a 2 Slováci. Koľko cmuknutí bolo možné započuť, ak sa Francúzi medzi sebou pobozkali každý s každým, každý Francúz chcel pobozkať každého Slováka, ale Slovenskí chlapci sa tým Francúzskym nenechali?

Prázdniny boli krátke, a mám pocit, že som ich nehorázne preflákala. Ale nie je to až taká pravda. Pamatáte si na toho Francúza, čo bol so mnou na výlete? Tak s ním som bola od stredy skoro každý druhý deň. V stredu u nás premietali Čiernu labuť (po anglicky s francúzskymi titulkami:)). Bolo to pekné, a čakala som síce, že to bude drsné, ale nie dosť...keď som vyšla z kinosály, 20 minút som zo seba nevedela vyžmýkať súvislú vetu, a chudák Francúz nevedel, čo má so mnou robiť... tak som ho chytro predstavila ostatným Slovákom a išli sme si všetci spolu sadnúť na kofolu. Ten večer bol fajn.

Ďalší večer nás pištík zavolal von aj so svojimi spolužiakmi. Tam som spoznala takú Afričanku. Bola strašne milá, ale mala silný prízvuk a skoro nič som jej nerozumela. Inak bol ten večer divný – väčšinu času sme chodili po meste a hľadali bar, kam si sadneme, a keď už sme nejaký našli, revala tam hudba, nedalo sa rozprávať a hneď sme odišli hľadať ďalší. Ale až tak mi to nevadilo, lebo počas chodenia po meste som si pokecala s afričankou...len som celkom nechápala, prečo to tí ľudia robia

Na druhý deň sme večer zase išli von, ale iba v československej zostave. V bledemodrom to isté – zase sme celý večer chodili po meste, z času na čas sadli do baru. Nepáčilo sa mi to moc, tak som vážne začala rozmýšľať - prečo to tí ľudia robia??? A prišla som na to, že sa na to nepozerám z dobrého uhla pohľadu. Takéto večerno/nočné výjazdy treba chápať ako prechádzku nočným mestom s občasnými prestávkami v bare, a pokiaľ v tých baroch nehrá traktorová hudba (kvalitou aj hlasitosťou), tak je tá prechádzka vlastne veľmi príjemná spoločenská udalosť.

Na tretí deň som zase išla s pištíkom von, boli sme len 4 a bolo to presne také – prechádzka po meste, za ktorú sme sa stihli porozprávať každý s každým, a našli sme dokonca jeden bar so živou balkánskou hudbou:)

Poslendý večierok uplynulého týždňa bola palacinkovica, ktorú sme spáchali jeden čech a ja, okrem nás dokopy 8 Brazílčanov, Marokáncov a Francúzov. A palacinkovica sa nemôže nepodariť:)

Inak, kým sme my palacinkovali, pištík sa bol kúpať s kamarátmi v jazere...v októbri...ale je tu naozaj teplo!

Za posledný týždeň som nerobila okrem žúrovania skoro nič, priznávam, ale na druhú stranu som skoro stále žúrovala s domácimi, takže sa to môže preklasifikovať na intenzívny jazykový kurz.

Jazykovka: Podarilo sa mi vymeniť skupinu aj futbal, takže budem chodiť na normálnu francúzštinu, a aj futbal bude:) síce mám na presun zo školy na ihrisko presne 0 minút, ale to bude rozcvička.

Národný šport: tým francúszkym sú štrajky. Polovicu prázdnin nechodili električky, o dva týždne bude v škole a nebudeme sa jeden deň učiť, pred dvoma týždňami si matne spomínam na ulicu zapratanú prázdnymi autobusmi... baví ich to, veľmi.

[Na jednej nočnej vychádzke som sa pýtala domácich, či vieme, kedy sa ten električkový štrajk skončí...až na to, že som si pomýlila slovo štrajk (greve) s vojnou (guere)...dosť dlho nevedeli pochopiť, prečo sa pýtam, kedy sa vo Francúzsku skončí vojna... nevadí, keď sa nás teta na pošte môže pýtať, či už je československo v európskej únii, aj my sa môžeme pýtať, kedy sa tu skončí vojna:)]

Inak sa mi veľmi páči, že domáci si tu nepotrpia na termíny. Už asi tri papiere som odovzdala neskoro, a ani sa na mňa krivo nepozreli.

Tak, na zatiaľ všetko, a na ďalší víkend si nájdem nejakú zaujímavejšiu činnosť, nech je o čom písať:)

Výlet, hokej, futbal a prázdniny

Ahojte.

Pokračujem v robení všetkého možného, veci okolo mnňa sa dejú ani sa nestačím diviť kedy a zatiaľ sa mi to páči:)

Výlet: bol v sobotu. Taký organizovaný, kam som sa stihla zapísať 5 minút pred záverečnou. Boli sme v tých istých horách, kde sme otesávali kamene, ale teraz na turistických chodníkoch. A bolo to naozaj krásne. Už sú aj fotky:) Bolo nás asi 20, a keďže som tam nikoho nepoznala, začala som náhodne oslovovať ľudí. Hneď prvý sa pritrafil taký Číňan. Je tu tri roky, študuje, popri škole chodí do jazykovky, a stále je na najnižšej úrovni.

(Nie až taká) krátka vsuvka o Číňanoch: v jazykovke už visia zoznamy skupín. Všeobecne to tak vyšlo, že čím nižšia úroveň, tým viac ľudí v nej. Krátky pohľad na zoznamy ľudí v A1 vás uistí o tom, že Číňania sa s francúzštinou doma netrápia. A možno aj hej, ale nepomáha to... Tento jeden bol na tom zhruba rovnako ako tá moja spolužiačka. Ona je tu druhý rok. Ja ale naozaj nerozumiem – ako sú schopní zvládať školu, keď nerozumejú drvivú väčšinu z toho, čo sa deje na hodinách?

Druhá nepríjemná vec je, že ak neviete jazyk, nikto sa s vami nechce rozprávať. Ono to znie tak samozrejme, ale má to aj dôsledky. Za každou vymenenou informáciou je neúmerne veľa snahy. Prirodzene to s mojím Číňanom pokračovalo tak, že sme sa už moc nerozprávali a našla som si jazykaznalejších kamarátov. Takto bol chúďatko vytlačený na okraj komunikujúcej spoločnosti a bol odkázaný na dobrodincov, ktorí boli podchvíľou ochotní trápiť sa s ním. Vôbec nezáležalo na tom, či bol dobrý, pekný, rozdával koláče (aj keď to by trochu pomohlo:)), nevedel povedať skoro nič.

To isté platí aj o mne a o mojich spolužiakoch – pre nich je tiež namáhavé povedať mi niečo, takže sa im ani nedivím, ak sa im so mnou práve nechce baviť, a som strašne vďačná, ak sa trápia a snažia sa so mnou rozprávať.

Ešte výlet: Okrem toho som tam našla aj Nemku, čo je na rovnakej úrovni ako ja, potom Belgičanku, čo bola strašne ukecaná, ale to bolo fajn, lebo vedela rozprávať lepšie ako ja a keďže nebola rodená, rozumela som jej skoro všetko. Ďalej Francúza, čo bol tiež ukecaný, ale z nejakých divných dôvodov som rozumela aj jemu. Dve ošatkované z Maroka, a jednu Slovenku:) A ďalších, ale s tými som sa už nestihla rozprávať.

Všetci boli zlatí, skoro všetci boli na Erasme. Belgičanka študuje Španielčinu, jej rodná je Nórština (alebo nejaký iný severský, už neviem presne), okrem toho sa učila Anglicky, Francúzsky, Nemecky na strednej a Taliansky na jazykovke. A viac-menej ich ovláda všetky. Zanechala na mne aspoň taký dojem, ako ja na svojich spolužiakoch:) Ale ja neštudujem jazyky.

Hokej: Vrátili sme sa večer, všetkých boleli nohy a boli unavení. A ja som stihla ten hokej so spolužiakmi:) Na ľade boli 4 Slováci a 1 Čech. A Clermont hral dosť zle, ale pozerať sa na ozajstný hokej na zimnom štadióne, to sa mi podarilo asi prvý krát v živote. Bolo to pekné:)

Inak sranda, na Slovensku máme určite lepší hokej ako tu, a porovnateľne krásne hory, ale nechodím na výlety tak často a hokej som nevidela naživo ani raz...vie mi to niekto vysvetliť? Možno keby mi niekto povedal, že za 5 rokov Slovenko odíde z mapy, hneď by som si naplánovala výlet...

Futbal: Ten bol už dnes, a bolo nás 5 aj s učiteľom. Na začiatku sme hrali nohejbal – vôbec to nie je také ťažké, ako sa na prvé počutie zdá, bola to celkom sranda:) Potom prišiel ešte jeden pištík, tak sme hrali voľačo iné, čo sa viacej podobalo na futbal. Strašne sa mi to páčilo, ale neviem, ako to bude fungovať, keď nás tam bude stále tak málo. Okrem toho som sa dnes bola opýtať, či by som sa nemohla prepísať na iný termín, konkrétne na dnes večer (na obed mi do toho vliezla francúzština), ale keď som išla okolo haly plnej hrajúcich futbalistov, ani som to neskúšala. Tam by som si ani nevrzla, boli príliš rýchli a príliš dobrí:)

Zase raz jazykovka: tá francúzština ma riadne napálila. Oni si pri robení rozvrhu určite našli môj školský, a všetko narúbali presne tam, kde mám nepreložiteľné hodiny! Skontrolovala som si aj rozvrh druhej skupiny, ale tá lepšia polovica predmetov je beznádejne prekrytá so školou (alebo futbalom), a vyzerá to tak, že sa budem musieť učiť o politickej situácii Francúzska, alebo nebodaj literatúru 18 storočia... také somariny, neni som ja matfyzák? Ja neviem, čo s tým urobím, futbal naozaj chcem, už sa pomaly presviedčam o tom, že tá politika nemusí byť až taká zlá...

Prázdniny: Okrem futbalu a jazykovky mám tento týždeň prázdniny. Už som si začala čítať Seizmológiu 3 z alma mater. Tento predmet má len 20 stranové skriptá, čiže toho netreba veľa čítať, ale na druhej strane všetko, čo sa nedočítam, si budem musieť domyslieť. Takže až tak sa z toho neradujem. Hlavne keď ja nikdy neviem, čo konkrétne si treba domyslieť, a väčšinou sa to dozviem práve na skúške 0:)

Tento týždeň by som chcela stihnúť nejakú kultúru, na intráku budú premietať Black Swan (neviem, v akom jazyku), pozriem si.

Majte sa:)

Všetko je dobré a cukor je lacný

Ahojte.

Nestalo sa mi nič výnimočné, len kôpka lokálne dobrých a zlých vecí, ale taká som z toho všetkého naradovaná, že sa musím pochváliť:)

Pred pár dňami sa u nás ochladilo na 15 °C. Tak som si za oknom založila chladničku. Keď už mám chladničku, tak si kúpim maslo, nie? Kúpila som si. A či mi ju hneď ďalší deň nevypli? Poobede bolo vonku hádam aj 25 stupňov, a celé maslo sa mi roztopilo. Našťastie bolo zabalené v takom divnom nepremokavom papieri, takže sa mi podarilo väčšinu zachrániť a naliala som si ho do hrnčeka. Cez noc bolo chladno, nuž som ho strčila naspäť do chladničky, ale na druhý deň sa to opakovalo. Tak som si ho prepražila.

Radiátory na intráku sú síce iba na chodbe, aj to pod zemou, ale mám jeden dôvod, prečo sa tešiť na zimu.

Škola: už sa nám začalo naozajstné vyučovanie. Budem tu mať zapísaných 5 predmetov (=30 kreditov je nutné minimum), z čoho 3 som už videla a sú super.

   Prvý bol ten týždňový výlet, ten bol super.

   Druhý je matlab, a aj keď má príšerne nudného prednášajúceho, má aj fantastického cvičiaceho, a spolužiakov, ktorí ho nevedia používať rovnako ako ja. Pýtala som sa ich, či vedia, čo je to matica a či to k svojmu geologickému životu potrebujú, a vraj hej. Z prednášok sa nejako vykrútim, veď som Erasmák a navyše som pekná:)

   Nasleduje Angličtina. The best I´ve ever seen. Neučia nás totiž slovíčka a gramatiku, ale praktické veci do vedeckého života. Ako zverejniť článok, ako sa zúčastniť konferencie, ako urobiť dobrú prezentáciu, alebo ako napísať CV (vedeli ste, že každá krajina má svoj formulár?). Dnes sme robili toto: hlásime sa na prázdninovú stáž a máme minútu na to, aby sme o sebe porozprávali komisii, ktorá nás vôbec nepozná. Učiteľ to nahrával na kameru a dá to na net ((...nie, treba heslo)). Dnes sa moji spolužiaci dozvedeli, že viem rozprávať 4 jazykmi... Zanechala som dojem:) Hodnotenie bude založené na konferencii, kde si každý musí riadne podať abstrakt, potom prezentáciu... ozajstná hra na konferenciu. Učitelia budú 4 a videla som už dvoch. Jeden je Angličan žijúci v Amerike, druhý je Japonec, tiež žil nejaký čas v Amerike, a obaja sú super. Stále rozprávajú po anglicky, za čo som im zvlášť vďačná, lebo rýchle prepínanie z Fr do Aj ešte stále nie je moja parketa.

   Ďalší predmet je Francúzština, ktorú nás bude učiť jeden sympatický ujo, ktorý ma skúšal aj na vstupnom teste.

   No a posledný predmet, ktorý som ešte nezažila, sa volá Imagerie Teledetection, alebo Remote Sensing, ak chcete. Seizmológovia by mohli vedieť (alebo si vugúglia), ostatným len toľko, že je to praktické využitie seizmológie.

   Takže tak. Nemám ani jeden predmet, ktorý by som považovala za zbytočný, všetky sa mi páčia alebo sú užitočné. Všetky predmety zatiaľ boli „tu máte trošku nutnej teórie, a bežte si vyskúšať na vlastnej koži, ako to naozaj funguje“. Páči sa mi aj to, že nemusím mať zapísaných päťsto malých predmetov, aby som za semester naškrabala 30 kreditov, stačí 5, a navyše sú výživné a zaujímavé (niežeby tie na Slovensku neboli, niektoré sú a niektoré nie, ale keď je ich veľa, tak výživnosť a zaujímavosť sa hneď zmení na bifľovanie). Bude to možno aj tým, že 10 kreditov mám za Erasmus Fr a moji spolužiaci si ich musia zaslúžit inak, ale aj tak majú len 6 predmetov, z čoho jedna môže byť telesná.

Jazykovka: Dnes ráno sme mali úvodné stretnutie. Mali nám dať rozvrh a porozprávať o kurzoch, aby sme si mali z čoho vybrať. Aspoň som si pôvodne myslela...Ale oni hovorili buď o veciach, o ktorých som už dávno vedela, alebo to bol len nejaký balast. Rozvrh nám ukázali z diaľky hneď na začiatku, ale vyvesili ho až na konci. Za hodinu, čo som tam sedela, som efektívne vypísala jedno tlačivo. Aj tak som odtiaľ odišla skôr, aby mi nezavreli športovú halu. Toto sa mi nepáčilo, ale kurzy sú zadarmo, takže se netreba čudovať toľkej reklame.

Športová hala: Ako študenti máme právo na pohyb, máme na výber zo širokej palety športov. Tie moje Slovenky sa na ne boli zapísať už v pondelok, hneď prvý deň, kedy sa to dalo. A okrem nich celé Clermot-Ferrand, takže 4 hodiny stáli v rade, aby si potom mohli vypočuť, že tie športy, ktoré by chceli robiť, sú už obsadené, treba si vybrať iné. Ja som sa sotva spamätala z túry, nebola som tam s nimi. Tak som si vravela – aj tak je už všetko dobré obsadené, radšej počkám na rozvrh Francúzštiny. Potom si do dier v rozvrhu možno pridám nejaký divný šport, čo zostal. Ráno som videla rozvrh, síce len z diaľky, ale všetko vyzeralo byť do 11 doobeda, tak som sa smelo opýtala uja – tá víkendová turistika, to je ešte voľné? Áno. A ten futbal v pondelok na obed? Áno. A to tancovanie v stredu večer? Tiež. Nuž tak ma zapíšte. Verili by ste tomu? Ako som z tej jazykovky odišla nervózna, tak som teraz bola šťastná. Aj tak nechápem – tak málo ľudí chce hrať futbal? A to sa vážne nenájde za týždeň 45 ľudí na prechádzku? V takejto peknej prírode?

Zlatý klinec prišiel dnes po škole, keď ma spolužiačka zavolala na hokej. Je to už zajtra, a zajtra je aj prvá víkendová turistika, takže neviem, či stihnem, ale rada by som:) Samozrejme iba pozerať na profesionálov.

Inak, pomaly už na net vešiam fotky, sú tu:
https://picasaweb.google.com/117573848856704454957/ClermontFerrand?authkey=Gv1sRgCLus86Dv5uzNgQE#

ale naozaj po troške, nechce sa mi tu sedieť tri hodiny v kuse.

Čaute:)

ps: cukor tu stojí 0,77

Ovsené vločky nebudú.

Ahojte,

už som zvládla aj miestne wifi, takže odteraz budem na mailoch častejšie.

Výlet: bol super. Každý deň sme ráno nasadli do autobusu, ten nás niekde vysadil a po 9 hodinách sa po nás vrátil. Došli sme na chatu, zjedli všetky večere, umyli sa, potom sme si ešte chvíľu kreslili a šli sme spať. Na začiatku každý dostal kladivo, aby sme ním mohli tie skaly rozoberať, a tak sme si chodili v národnom parku po neznačených (niekedy aj dosť strmých a nebezpečných) chodníčkoch, miestami s prilbami na hlave, miestami aj bez nich, a rúbali sme do skál – až sa čudujem. Ak sa to takto robí každý rok, tak sa divím, že tam ešte niečo zostalo.

Z výletu sme prišli všetci nenormálne unavení. Na nohe mám asi 5 modrín a jednu aj inde, lebo som si sadla na klinec...našťastie z tej lepšej strany:)

Ovsené vločky: cez víkend som si stihla trochu lepšie pozrieť mesto, kúpila som si tri francúzske knižky a už aj čítam. Bola som na omši v katedrále, ktorá je postavená zo sopečných kameňov a je celá čierna. Presadila som si kamarátku v izbe, lebo bola nejaká povädnutá, ale neviem neviem, či jej to pomohlo, uvidíme, či sa vzchopí. Okrem toho som pol dňa zháňala redukciu na elektriku, a každý jeden predavač, ktorý sa ma opýtal, čo hľadám, ani nevedel, že také niečo existuje a že vo Francúzsku môže byť problém so zástrčkami. Za toho pol dňa som našla kopu iných vecí, a nakoniec aj tú redukciu. Už som si ju aj spílila:) No a hľadala som aj ovsené vločky, že si toto dobré lacné jedlo budem variť na raňajky, ako je to v niektorých zahraničných krajinách zvykom. A našla som, za 2,5 eur/500g. Tak, keďže tu varia dobré obedy za 3e a dávajú k nim aj rožok (skoro ako v starej jedálni), v rámci šetrenia si ovsené vločky nechám na Slovensko.

Francúzština a iné jazyky: dnes som bola na teste z Francúzštiny, že v akej úrovni som. Trvalo to hodinu, a pozostávalo to z troch slohov...to som nečakala. Nie že by som sa na to učila:) Ale vyprodukovať rýchlo a bez mentálnej prípravy tri slohy? Povedali mi, že B2*. No nie je to super? (To znamená, že v angličtine dosahujem na C:)) Do týždňa budem mať 5 hodín Fr, to znamená, že zo 6 tématických kurzov si môžem vybrať dva. Je to celkom fajn, môžem si vybrať, ktorú časť jazyka chcem zdokonaliť – písanie, ešte nejaké iné písanie, porozumenie písaného textu, hovoreného textu, kultúru a literatúru. Už sa na tie hodiny celkom teším. 

    Na tom teste som stretla ďalších troch čechoslovákov, okrem toho ešte dvoch na intráku. Nie že by som sa sťažovala, ale je nás tu dosť... Okrem jedného všetci študujú nejakú francúzštinu, ten jeden biomatematiku.

    Jazyk miestnych obyvateľov nie je jediná vec, v ktorej sa zdokonaľujem. Čoraz lepšie mi ide aj okamžité prepínanie medzi francúzštinou, angličtinou a slovenčinou, už sa mi nestáva tak často, že poviem presne to, čo chcem povedať, len netrafím dobrý jazyk. Ten týždňový výlet bol na toto veľmi dobrý:)

No, už by som pomaly mala začať zisťovať, ako sa tu dá cestovať, kedy a ako pôjdem domov a kedy do Paríža a ako sa dá dostať sem... a ešte lepšie si pozrieť mesto, vyzerá to tu pekne. V sobotu som videla svadbu – prechádzali okolo mňa na bielo ostužkované autá a robili presne taký rámus ako na Slovensku:) Páči sa mi tu. Ešte si musím zohnať kartu na telefón, to možno nebude jednoduché. Ale keď nepremršťujem nároky na seba, na školu, na intrák (čo teraz naozaj nerobím, lebo stresovať sa tu kvôli nejakej blbej elektrike, alebo kvôli tomu, že nerozumiem všetkej tej geológii, sa mi naozaj nechce), je to veľmi pekné a pokojné mestečko, v ktorom sa dá príjemne existovať. Vôbec nie je také nebezpečné, ako mi ho strýko líčil, nevyskakuje tu na mňa spoza každého rohu úchyl, ak idem po ulici sama, a šofér v električke sa ospravedlní, ak náhodou prudko zabrzdí a niekoho obúcha o stenu.

Tak, to by bolo na dnes všetko. Majte sa pekne a už mi môžete písať a rezervovať si termín na návštevu, už som si všetko v schránke prečítala:)

Kika

* podľa toho, ako dobre vie človek používať jazyk, existuje 6 „vedomostných“ kategórii, od najhoršej: A1, A2, B1, B2, C1, C2. Jednotka z maturity na gympli znamená približne B2.

Elektrika zmení váš život. Zvlášť, keď ju nemáte.

Čím začať? Som tu už týždeň, za ten čas som zažila asi tri krát toľko vecí, čo by som stihla na Slovensku za rovnaký čas, a to všetko bez elektriky. Začnem asi tou.

Ani francúzska mládež (=moji spolužiaci) si nepamätá na také zásuvky, aké máme na intráku. Na prvý pohľad vyzerajú divne, také dve dierky v stene. Na druhý pohľad – veď prečo nie? Skusmo som do tých dierok strčila nabíjačku na mobil, fungovalo to. Všetky nabíjačky fungujú. To chvíľu trvá, než sa naučíte rozpoznávať tenké kolíčky v zástrčkách od hrubých. No a tie hrubé, ktoré bývajú na takých ozajstných veciach ako predlžovačka, počítač, chladnička, tak také tam nepasujú. Bohu vďaka niektorí francúzi si to už všimli, a vymysleli redukciu, ale všimlo si to aj milión študentov, ktorí bývajú v podobných izbách, a redukcie sú vypredané. O nekompatibilite spomínaných redukcíí, ktorá sa dá vyriešiť, ak máte k dispozícii vreckový nožíček a hodinku času, sa už nebudem rozvláčne rozpisovať. Prvé dva dni mi na intráku nefungovali dve z troch svetiel na izbe, periny sú vec, ktorá sa dá zohnať len do 11 doobeda, takže prvú noc to bolo celkom ako na stanovačke.

Ale to by som nebola slováčisko, keby som sa neposťažovala. Všetky svetlá na izbe mi už fungujú, upratovačku s perinami som našla hneď nasledujúce ráno a teraz som na týždňovom pobyte so školou v horách, takže elektrika tu je (dokonca aj wifi), a všetko je v poriadku:)

Byrokracia im tu funguje veľmi dobre. Za tri dni som stihla prísť, vybaviť celú banku, celý internát, zápis do školy, Erasmus byrokraciu, zapísala som sa do jazykovky na Francúzštinu, to všetko počas školy, ktorá mi začala deň predtým, než som prišla, a všade na mňa boli neuveriteľne milí a ochotní opakovať všetko dva krát. Okrem tety na zápise, ale to bola jediná zlá skúsenosť. Bola celkom taká, aké bývajú väčšinou na Slovensku.

Intrák: Ako som spomínala, nie je z najnovších. Bývam na izolačke, ako aj všetci ostatní, mám smiešny kľúč v tvare hviezdičky a spolubývajúcich, ktorí nie sú tri krát zhovorčiví. Aaaaale – mám aj 4 Slovákov:) Našla som ich celkom náhodou, keď som hľadala upratovačku, a oni išli po schodoch do hlavnej budovy na internet. Internet teda nemáme, len wifi v hlavnej budove, kde treba sedieť na takých smiešnych schodoch, a aj tá funguje len po určitej procedúre, ktorú som ešte nestihla. Tí Slováci študujú doma Francúzštinu, a poradili mi už kopu dobrých vecí (aj redukciu, aj to, ako ju treba spíliť). Vyzerajú dosť akčne, budeme spolu chodiť na výlety. Na ich poschodiach bývajú trochu spoločenskejší susedia, tak som sa už zoznámila aj s tými. A už som bola aj v kvetinárstve kúpiť si kamaráta do izby:)

Škola: Ja mám spolužiakov? Ja mám spolužiakov! Jedna z vecí, ktorej hodnotu si uvedomíte až vtedy, keď ich stratíte. Je to super, dokonca aj vtedy, keď im skoro vôbec nerozumiem. Small-tolk už mám nacvičený, a pamatám si už asi aj polovicu mien. Dokopy je ich asi 40. Prvý týždeň sme mali nejaké prípravné kurzy na tento pobyt. Na jednej hodine sme sa trošku babrali s mapami a reliéfom tých hôr, kde sme teraz. Na druhej hodine mi strčili do ruky šuter a chceli odo mňa, aby som im povedala, čo to je. Našťastie som na oboch hodinách mala veľmi ochotných a milých spolužiakov, ktorí mi pomohli. Tento pobyt je náplňou predmetu Volcanology. Týždeň budeme chodiť po horách, fotiť šutríky, kresliť do mapy, kde práve sme, a potom budeme mať celý semester na to, aby sme to nejako strávili a vyrobili o tom 20 strán. Úvod musí byť po anglicky, ale zvyšok môže byť aj po francúzsky:) Všetci, ktorí sa dočítali sem, ešte nespia a aspoň trochu poznajú môj orientačný zmysel, ma určite strašne ľutujú. Ja, prosím pekne JA tu budem týždeň kresliť mapu? No tak to som zvedavá, čo z toho vznikne. Ale nemám z toho až taký zlý pocit, pretože tu nie som sama. Taká stratená. Sú tu ešte: 3 Američanky, ktoré vedia po francúzsku bonžúr. Jedna z nich nikdy v živote nerobila geológiu, takže je na tom veľmi podobne ako ja, až na to, že ja trochu viac rozumiem svetu okolo seba (ale ona má dve kamarátky a jedného profesora, ktorým rozumie). Ďalej jedna číňanka, ktorá po anglicky celkom vie, po francúzsky tiež len bonžúr a tiež nerobila geológiu. Tá je vo všetkom stratená viac ako ja, ale aspoň mám niekoho, kto sa ma stále pýta a to je veľmi dobrá vec (viď začiatok odstavca, jedna z obrovských výhod, ktoré k človeku prídu so spolužiakmi). A ďalej je tu ešte jedna francúzka, ktorá vyzerá tiež celkom stratene, trošičku asociálne, ale s nami si celkom rozumie. Tá sa v mapách vyzná viac ako ja, ale neraz sa mi stalo, že len vďaka mne sme sa my posledné tri nestratili v teréne, alebo keď sme sa už, tak som to riešila ja. Nevedela som, že sú na svete ľudia, čo sú schopní sa stratiť ešte viac ako ja, celkom mi to dvíha ego:)

A pomaly sa do tej geológie dostávam. V pracovnej skupine so mnou sú všetky tri američanky, ja, číňanka, tá francúzka a ešte asi 5 ľudí, čo aj vedia, čo máme robiť:) Podľa mňa je to fajn, lebo takto sa nedá vykašlať na človeka, ktorý nevie, čo robiť, pretože je nás takých pol skupiny. Ale už sa do toho naozaj dostávam, trochu už viem, načo je dobré to, čo robíme, ako to budem používať ďalej a tak. Aj tým spolužiakom rozumiem čím ďalej tým viac:) ale od dokonalosti to má ešte poriadne ďaleko.

Život v horách: pekný. Bývame na univerzitnej biologicko-výskumnej stanici, pár ľudí spí v stane (aj ja som pôvodne chcela, ale elektrika vyhrala), celé dni sa túlame po prírode. Má to ten háčik, že sa nikdy ďaleko nedostaneme, len sa hodiny motáme okolo jedného útesu, ale výhľady sú pekné a niekedy sa sem ešte určite vrátim na prechádzku. A nebola by som Slovák, keby som aj tie kamene nekradla:) Ale keď oni sú naozaj pekné a naozaj lávové. Budem rozdávať, keď sa vrátim. A tá príroda naokolo...neopísateľne neuveriteľne dokonale najúžasnejšie ako si ani neviete predstaviť nádherne krásna. Treba to prísť vidieť:)

Francúzska kultúra obyčajného života: Dnes ráno sme na raňajky nedostali tanier a pohár, ale jednu misku. Chlebíku sme si natierali na stole a v miske sme mali kávu, kakao, kto čo potreboval. Tak som si myslela – z núdze cnosť, možno šetríme a nemáme poháre, len polievkové misky, v horách treba improvizovať. No ale na večeru sme už dostali aj poháriky... divná krajina. Na večeru bol šalátik s chlebom, celkom dobré. A mali sme aj druhú večeru, aj to bolo dobré, cestovinky s mäskom, len to trochu zle vymysleli, lebo nám ju dali asi 5 minút po prvej večeri. No a potom aj tretiu a štvrtú večeru, kus syra a ovocie...Popravde je toto prvý a asi aj posledný kontakt s francúzskou kultúrou, ja si na raňajky takú blbosť ako polievkovú misku nikdy sama nevymyslím:) No a prekvapujú ma úplne „obyčajné“ veci, spolusediaci sa na mne pri večeri dosť bavili:) Alebo postele. Oni tu nemajú perinu, ale plachtu, ktorá je zastrčená pod matrac z troch strán a na nej je položená deka. A pod „perinu“ sa doslova lezie. Vydržalo mi to asi 10 minút, potom som to všetko povyťahovala a mohla som normálne spať.

Mesto: Tak to som naozaj nestihla. Slovenky mi ukázali kostol, kde sme boli v sobotu večer na omši (kňaz nás vyhlásil na celý kostol, že víta zahraničných študentov z Česka...ale pointu si zapamatal:)), katedrálu, ktorú si chcem pozrieť so spolužiakmi, ak nejakých zlanárim, a relatívne lacné kníhkupectvo, kde je veľa všetkých kníh...nuž, ale požehnanie aj prekliatie väčšiny jazykov je, že im rozumie len málo ľudí...takže z veľkolepých nákupov knižiek pre všetkých sa obmedzím na nejaké belles lettres pre mňa.

Tak. Do školy je to pešo za 10 minút, jedáleň je hneď vedľa wifi v hlavnej budove, električky si vystačia s jednou koľajou a majú tu pekný park. A čo ma prekvapilo najviac – tí ľudia nie sú na cudzincov takí ignoranti, ako som sa bála, že budú. Je pravda, že ja som oslovila už asi 20 ľudí a mňa iba traja, ale sú ochotní sa porozprávať, aj ma volajú medzi seba, keď niečo robia. Súčasť prekvapenia je aj to, že vedia po anglicky celkom dobre. Niektorí síce vôbec, ale je ich tu dosť veľa na to, aby som sa mala koho pýtať, keď už to po francúszky naozaj nejde.

Teším sa na ďalší kontakt s internetom. Nechcem, aby ste mali pocit, že tu trpím a jesť mi nedajú a ani svietiť si nemôžem, nič nie je také zlé, že by mi to dlhodobo prekážalo v pohodlnom živote, a tá príroda naokolo za to naozaj stojí.

A fotky...možno, raz...aj tak sú na 90% mojich fotkách len kamene:)

Kika