...a sme zase tu!

Ahojte,

ja viem, dosť dlho som sa neozvala, ale o to menej blbostí bude v dnešnom vydaní:)

Škola: Už seriózne beží. 4 zo 6 predmetov sú veľmi v pohode, buď ich zvládam ľavou zadnou alebo vyžadujú prácu cez semester, čo sa mi tiež celkom páči. A zvyšné dva sa zatiaľ tiež ako tak zvládajú, ale mám pocit, že im celkom nerozumiem a som zvedavá na skúšku... Niektorí francúzski kamaráti sa sťažujú, že zatiaľ sa v škole nič nedeje, že všetka robota sa im presunie na posledný mesiac a potom sa z toho aj zbláznia. Ale nie sú to moji spolužiaci, tí sa na nedostatok roboty určite nesťažujú:) To len ja som si vybrala dobré predmety, kde sa netreba trápiť. A všimla som si na sebe jednu vec – vo francúzštine sa síce zlepšujem závratnou rýchlosťou, ale iba o niečo pomalšie sa zhoršujem v angličtine. Verím tomu, že ak sa raz dostanem do anglicky hovoriaceho prostredia, tak sa to za chvíľu prepne späť, ale keď teraz rozprávam po anglicky, tak mi do hlavy skáču samé francúzske slová a vety...no, nemôžem mať všetko:)

Výlet: Bol posledný víkend. Nejako sa o tom predošlom rozkríklo, že to bolo dobré, a teraz nás bol plný autobus. Bolo to pekné, boli sme v Alpách, videli sme veľa koňov, veľa kopcov a na jeden taký špicatý sme sa aj vyštverali. To už máličko hraničilo s lezením po skalách, ale bolo to bezpečné. Zase tam bolo plno národa z celého sveta, ale aj Slovákov, takže som bola skoro stále s nimi. Ale spoznala som aj pár nových ľudí, (zistila som, že rozumiem poliakom) a našla som tam aj kamarátov z predošlého výletu, vrátane toho pištíka, čo ma potom aj sem-tam bral von so spolužiakmi. Bol to celkom príjemný výlet:) Stretla som tam aj Slovenku, ktorá tu býva už 5 rokov a pýtala som sa jej na tie ukrutné zimy, ktoré tu bývajú...že vraj tu málokedy býva pod nulou:) Francúzi jedni rozmaznaní:p

Týždeň predtým bol organizovaný rafting, ale na ten som si netrúfla. Len som počula o tom, že to bolo super a tak, ale vôbec nikomu nezávidím, že tam bol a ja nie:)

Hra: Pre všetkých zahraničných študentov si mesto pripravilo hru, taký orientačný beh po meste. Bolo to prinajmenšom ekonomické, lebo sme si zaplatili 2e a dostali sme obed, pohárik džúsika, večer recepcia na radnici (s takými malými koláčikmi, ktoré zmizli hneď, lebo všetci boli strašne hladní:)) a prvým 15 tímom sa rozdali aj ceny. Aj sa som dostala:) skončili sme 8. Hra bola super, rozdelili nás naschvál tak, aby v jednom tíme neboli dvaja ľudia rovnakej národnosti. Trochu im to síce nevyšlo, lebo nie všetci prišli a nakoniec asi pätinu tímov museli zrušiť a zaimprovizovať nové družiny, ale aj tak to bolo fajn. Ja som mala v skupinke okrem seba ešte jednu Slovenku, Rumunku a dve Číňanky. S tými to bolo trochu náročnejšie. Vedeli celkom dobre rozprávať, aj rozumeli, ale nevedeli tak...spoločensky komunikovať. Rozprávala som sa s nimi asi dve hodiny, a stále som sa ja niečo spýtala, oni mi odpovedali, ja som sa pýtala ďalej, oni odpovedali... Nič nepovedali samé od seba, mňa sa nanajvýš spýtali „A ty?“ tesne po tom, ako mi odpovedali na otázku, ale inak nič. Sú predsa len divní tí Číňania, nie sme si všetci ľudia na svete rovní.

Hra sa skončila úžasným koncertom perkusionistov, ktorí hrali na bubny všetkých veľkostí, a „dirigent“ nemal paličku, ale rozhodcovskú píšťalku:) Boli fantastickí, lepšie sa to ani nedalo ukončiť.

Po tejto hre už som celkom spokojná so svojou znalosťou mesta. Stále síce neviem, kde sú všetky parky a kde sa dá len tak ísť do lesa, ale mesto už celkom poznám a nestratím sa tam:) Obchod otvorený v nedeľu poobede som ešte stále nenašla.

Týždeň pre študentov: Posledný týždeň bol týždňom študentov a všade bolo milión akcií, na štadióne tiež. Tak som sa bola korčuľovať. Bolo tam veeeeľa ľudí, ja som tam bola s francúzskymi kamarátmi. A či som hneď po 10 minútach necapla na zadok? A to už bol ľad taký zrýľovaný, že na povrchu bola centimetrová vrstva čľapkanice... až do konca som bola mokrá:) Ale korčuľovať som sa nezabudla, aj keď som to už nerobila zopár rokov, zďaleka som na ľade nebola najhoršia. Tak sa mi to zapáčilo, že som sa bola aj v neďeľu po výlete, a tak sa mi to páči, že v tom hádam budem pokračovať, aj keď sa vrátim domov.

Okrem toho bolo počas študentského týždňa kino za neuveriteľných 5e, takže som bola aj v kine. Zase s Francúzmi, Slováci nemali čas...

Festival krátkych filmov: každý pondelok sa dá ísť na sériu krátkych filmov, ktoré boli naposledy už vypredané, ale nabudúce sa viac posnažím. Ale aj v iných kinách majú taký peký zvyk, že pred riadnym filmom pustia aj jeden krátky – ten, čo som videla naposledy, naozaj stál za to:) bol o troch ľuďoch pri vianočnom stromčeku, čo sa dokola stále vraždili najrôznejšími spôsobmi, a vždy, keď už zostal iba jeden, sa jeden z tých posledných dvoch prebral a že „naplánoval si si to zle, teraz ťa udám a budem žiť v bohatstve...“ a tak, za 10 minút sa stihli zabiť každý každého asi 5 krát...

Chodiť tu s Čechoslovákmi von inak vôbec nie je jednoduché, pretože oni majú svoj rozvrh a na rozdiel odo mňa dosť zarezávajú a skoro stále sa učia. A niekedy sa aj stane, že máme čas všetci naraz, ale oveľa častejšie sa mi to stáva s Francúzmi, ktorí zatiaľ v škole nič nerobia (a popravde sú z toho dosť smutní). Tak chodím von s nimi.

Tak, to je na zatiaľ všetko, v najbližšej budúcnosti by som chcela nájsť tie dva parky, ktoré tu vraj sú a ja som v nich ešte nebola, pozrieť sa do Ferrand (lebo toto tu okolo mňa, čo už poznám, je ešte len Clermont) a dočítať konečne tú farmu zvierat, čo čítam už mesiac:)

Majte sa:)

Priznávam, mala som ju presadiť skôr

Uschla mi spolubývajúca. Ale ja som sa naozaj snažila! Aj na slniečko som ju vyložila, nepomohlo. Zaobstarám jej nejaký dôstojný pohreb a pôjdem si kúpiť novú, menej náročnú.

Dnes som dostala pohľadnicu od mamky, tak strašne ma to potešilo, až som zo seba bola prekvapená:) A po dvoch týždňoch mi na účet prišli peniažky, čo som si poslala zo Slovenska, takže svet je krásny a cukor je zase lacný.

Prázdniny: Na večierku sa stretli 3 Francúzky, 3 Francúzi, 4 Slovenky a 2 Slováci. Koľko cmuknutí bolo možné započuť, ak sa Francúzi medzi sebou pobozkali každý s každým, každý Francúz chcel pobozkať každého Slováka, ale Slovenskí chlapci sa tým Francúzskym nenechali?

Prázdniny boli krátke, a mám pocit, že som ich nehorázne preflákala. Ale nie je to až taká pravda. Pamatáte si na toho Francúza, čo bol so mnou na výlete? Tak s ním som bola od stredy skoro každý druhý deň. V stredu u nás premietali Čiernu labuť (po anglicky s francúzskymi titulkami:)). Bolo to pekné, a čakala som síce, že to bude drsné, ale nie dosť...keď som vyšla z kinosály, 20 minút som zo seba nevedela vyžmýkať súvislú vetu, a chudák Francúz nevedel, čo má so mnou robiť... tak som ho chytro predstavila ostatným Slovákom a išli sme si všetci spolu sadnúť na kofolu. Ten večer bol fajn.

Ďalší večer nás pištík zavolal von aj so svojimi spolužiakmi. Tam som spoznala takú Afričanku. Bola strašne milá, ale mala silný prízvuk a skoro nič som jej nerozumela. Inak bol ten večer divný – väčšinu času sme chodili po meste a hľadali bar, kam si sadneme, a keď už sme nejaký našli, revala tam hudba, nedalo sa rozprávať a hneď sme odišli hľadať ďalší. Ale až tak mi to nevadilo, lebo počas chodenia po meste som si pokecala s afričankou...len som celkom nechápala, prečo to tí ľudia robia

Na druhý deň sme večer zase išli von, ale iba v československej zostave. V bledemodrom to isté – zase sme celý večer chodili po meste, z času na čas sadli do baru. Nepáčilo sa mi to moc, tak som vážne začala rozmýšľať - prečo to tí ľudia robia??? A prišla som na to, že sa na to nepozerám z dobrého uhla pohľadu. Takéto večerno/nočné výjazdy treba chápať ako prechádzku nočným mestom s občasnými prestávkami v bare, a pokiaľ v tých baroch nehrá traktorová hudba (kvalitou aj hlasitosťou), tak je tá prechádzka vlastne veľmi príjemná spoločenská udalosť.

Na tretí deň som zase išla s pištíkom von, boli sme len 4 a bolo to presne také – prechádzka po meste, za ktorú sme sa stihli porozprávať každý s každým, a našli sme dokonca jeden bar so živou balkánskou hudbou:)

Poslendý večierok uplynulého týždňa bola palacinkovica, ktorú sme spáchali jeden čech a ja, okrem nás dokopy 8 Brazílčanov, Marokáncov a Francúzov. A palacinkovica sa nemôže nepodariť:)

Inak, kým sme my palacinkovali, pištík sa bol kúpať s kamarátmi v jazere...v októbri...ale je tu naozaj teplo!

Za posledný týždeň som nerobila okrem žúrovania skoro nič, priznávam, ale na druhú stranu som skoro stále žúrovala s domácimi, takže sa to môže preklasifikovať na intenzívny jazykový kurz.

Jazykovka: Podarilo sa mi vymeniť skupinu aj futbal, takže budem chodiť na normálnu francúzštinu, a aj futbal bude:) síce mám na presun zo školy na ihrisko presne 0 minút, ale to bude rozcvička.

Národný šport: tým francúszkym sú štrajky. Polovicu prázdnin nechodili električky, o dva týždne bude v škole a nebudeme sa jeden deň učiť, pred dvoma týždňami si matne spomínam na ulicu zapratanú prázdnymi autobusmi... baví ich to, veľmi.

[Na jednej nočnej vychádzke som sa pýtala domácich, či vieme, kedy sa ten električkový štrajk skončí...až na to, že som si pomýlila slovo štrajk (greve) s vojnou (guere)...dosť dlho nevedeli pochopiť, prečo sa pýtam, kedy sa vo Francúzsku skončí vojna... nevadí, keď sa nás teta na pošte môže pýtať, či už je československo v európskej únii, aj my sa môžeme pýtať, kedy sa tu skončí vojna:)]

Inak sa mi veľmi páči, že domáci si tu nepotrpia na termíny. Už asi tri papiere som odovzdala neskoro, a ani sa na mňa krivo nepozreli.

Tak, na zatiaľ všetko, a na ďalší víkend si nájdem nejakú zaujímavejšiu činnosť, nech je o čom písať:)