Elektrika zmení váš život. Zvlášť, keď ju nemáte.

Čím začať? Som tu už týždeň, za ten čas som zažila asi tri krát toľko vecí, čo by som stihla na Slovensku za rovnaký čas, a to všetko bez elektriky. Začnem asi tou.

Ani francúzska mládež (=moji spolužiaci) si nepamätá na také zásuvky, aké máme na intráku. Na prvý pohľad vyzerajú divne, také dve dierky v stene. Na druhý pohľad – veď prečo nie? Skusmo som do tých dierok strčila nabíjačku na mobil, fungovalo to. Všetky nabíjačky fungujú. To chvíľu trvá, než sa naučíte rozpoznávať tenké kolíčky v zástrčkách od hrubých. No a tie hrubé, ktoré bývajú na takých ozajstných veciach ako predlžovačka, počítač, chladnička, tak také tam nepasujú. Bohu vďaka niektorí francúzi si to už všimli, a vymysleli redukciu, ale všimlo si to aj milión študentov, ktorí bývajú v podobných izbách, a redukcie sú vypredané. O nekompatibilite spomínaných redukcíí, ktorá sa dá vyriešiť, ak máte k dispozícii vreckový nožíček a hodinku času, sa už nebudem rozvláčne rozpisovať. Prvé dva dni mi na intráku nefungovali dve z troch svetiel na izbe, periny sú vec, ktorá sa dá zohnať len do 11 doobeda, takže prvú noc to bolo celkom ako na stanovačke.

Ale to by som nebola slováčisko, keby som sa neposťažovala. Všetky svetlá na izbe mi už fungujú, upratovačku s perinami som našla hneď nasledujúce ráno a teraz som na týždňovom pobyte so školou v horách, takže elektrika tu je (dokonca aj wifi), a všetko je v poriadku:)

Byrokracia im tu funguje veľmi dobre. Za tri dni som stihla prísť, vybaviť celú banku, celý internát, zápis do školy, Erasmus byrokraciu, zapísala som sa do jazykovky na Francúzštinu, to všetko počas školy, ktorá mi začala deň predtým, než som prišla, a všade na mňa boli neuveriteľne milí a ochotní opakovať všetko dva krát. Okrem tety na zápise, ale to bola jediná zlá skúsenosť. Bola celkom taká, aké bývajú väčšinou na Slovensku.

Intrák: Ako som spomínala, nie je z najnovších. Bývam na izolačke, ako aj všetci ostatní, mám smiešny kľúč v tvare hviezdičky a spolubývajúcich, ktorí nie sú tri krát zhovorčiví. Aaaaale – mám aj 4 Slovákov:) Našla som ich celkom náhodou, keď som hľadala upratovačku, a oni išli po schodoch do hlavnej budovy na internet. Internet teda nemáme, len wifi v hlavnej budove, kde treba sedieť na takých smiešnych schodoch, a aj tá funguje len po určitej procedúre, ktorú som ešte nestihla. Tí Slováci študujú doma Francúzštinu, a poradili mi už kopu dobrých vecí (aj redukciu, aj to, ako ju treba spíliť). Vyzerajú dosť akčne, budeme spolu chodiť na výlety. Na ich poschodiach bývajú trochu spoločenskejší susedia, tak som sa už zoznámila aj s tými. A už som bola aj v kvetinárstve kúpiť si kamaráta do izby:)

Škola: Ja mám spolužiakov? Ja mám spolužiakov! Jedna z vecí, ktorej hodnotu si uvedomíte až vtedy, keď ich stratíte. Je to super, dokonca aj vtedy, keď im skoro vôbec nerozumiem. Small-tolk už mám nacvičený, a pamatám si už asi aj polovicu mien. Dokopy je ich asi 40. Prvý týždeň sme mali nejaké prípravné kurzy na tento pobyt. Na jednej hodine sme sa trošku babrali s mapami a reliéfom tých hôr, kde sme teraz. Na druhej hodine mi strčili do ruky šuter a chceli odo mňa, aby som im povedala, čo to je. Našťastie som na oboch hodinách mala veľmi ochotných a milých spolužiakov, ktorí mi pomohli. Tento pobyt je náplňou predmetu Volcanology. Týždeň budeme chodiť po horách, fotiť šutríky, kresliť do mapy, kde práve sme, a potom budeme mať celý semester na to, aby sme to nejako strávili a vyrobili o tom 20 strán. Úvod musí byť po anglicky, ale zvyšok môže byť aj po francúzsky:) Všetci, ktorí sa dočítali sem, ešte nespia a aspoň trochu poznajú môj orientačný zmysel, ma určite strašne ľutujú. Ja, prosím pekne JA tu budem týždeň kresliť mapu? No tak to som zvedavá, čo z toho vznikne. Ale nemám z toho až taký zlý pocit, pretože tu nie som sama. Taká stratená. Sú tu ešte: 3 Američanky, ktoré vedia po francúzsku bonžúr. Jedna z nich nikdy v živote nerobila geológiu, takže je na tom veľmi podobne ako ja, až na to, že ja trochu viac rozumiem svetu okolo seba (ale ona má dve kamarátky a jedného profesora, ktorým rozumie). Ďalej jedna číňanka, ktorá po anglicky celkom vie, po francúzsky tiež len bonžúr a tiež nerobila geológiu. Tá je vo všetkom stratená viac ako ja, ale aspoň mám niekoho, kto sa ma stále pýta a to je veľmi dobrá vec (viď začiatok odstavca, jedna z obrovských výhod, ktoré k človeku prídu so spolužiakmi). A ďalej je tu ešte jedna francúzka, ktorá vyzerá tiež celkom stratene, trošičku asociálne, ale s nami si celkom rozumie. Tá sa v mapách vyzná viac ako ja, ale neraz sa mi stalo, že len vďaka mne sme sa my posledné tri nestratili v teréne, alebo keď sme sa už, tak som to riešila ja. Nevedela som, že sú na svete ľudia, čo sú schopní sa stratiť ešte viac ako ja, celkom mi to dvíha ego:)

A pomaly sa do tej geológie dostávam. V pracovnej skupine so mnou sú všetky tri američanky, ja, číňanka, tá francúzka a ešte asi 5 ľudí, čo aj vedia, čo máme robiť:) Podľa mňa je to fajn, lebo takto sa nedá vykašlať na človeka, ktorý nevie, čo robiť, pretože je nás takých pol skupiny. Ale už sa do toho naozaj dostávam, trochu už viem, načo je dobré to, čo robíme, ako to budem používať ďalej a tak. Aj tým spolužiakom rozumiem čím ďalej tým viac:) ale od dokonalosti to má ešte poriadne ďaleko.

Život v horách: pekný. Bývame na univerzitnej biologicko-výskumnej stanici, pár ľudí spí v stane (aj ja som pôvodne chcela, ale elektrika vyhrala), celé dni sa túlame po prírode. Má to ten háčik, že sa nikdy ďaleko nedostaneme, len sa hodiny motáme okolo jedného útesu, ale výhľady sú pekné a niekedy sa sem ešte určite vrátim na prechádzku. A nebola by som Slovák, keby som aj tie kamene nekradla:) Ale keď oni sú naozaj pekné a naozaj lávové. Budem rozdávať, keď sa vrátim. A tá príroda naokolo...neopísateľne neuveriteľne dokonale najúžasnejšie ako si ani neviete predstaviť nádherne krásna. Treba to prísť vidieť:)

Francúzska kultúra obyčajného života: Dnes ráno sme na raňajky nedostali tanier a pohár, ale jednu misku. Chlebíku sme si natierali na stole a v miske sme mali kávu, kakao, kto čo potreboval. Tak som si myslela – z núdze cnosť, možno šetríme a nemáme poháre, len polievkové misky, v horách treba improvizovať. No ale na večeru sme už dostali aj poháriky... divná krajina. Na večeru bol šalátik s chlebom, celkom dobré. A mali sme aj druhú večeru, aj to bolo dobré, cestovinky s mäskom, len to trochu zle vymysleli, lebo nám ju dali asi 5 minút po prvej večeri. No a potom aj tretiu a štvrtú večeru, kus syra a ovocie...Popravde je toto prvý a asi aj posledný kontakt s francúzskou kultúrou, ja si na raňajky takú blbosť ako polievkovú misku nikdy sama nevymyslím:) No a prekvapujú ma úplne „obyčajné“ veci, spolusediaci sa na mne pri večeri dosť bavili:) Alebo postele. Oni tu nemajú perinu, ale plachtu, ktorá je zastrčená pod matrac z troch strán a na nej je položená deka. A pod „perinu“ sa doslova lezie. Vydržalo mi to asi 10 minút, potom som to všetko povyťahovala a mohla som normálne spať.

Mesto: Tak to som naozaj nestihla. Slovenky mi ukázali kostol, kde sme boli v sobotu večer na omši (kňaz nás vyhlásil na celý kostol, že víta zahraničných študentov z Česka...ale pointu si zapamatal:)), katedrálu, ktorú si chcem pozrieť so spolužiakmi, ak nejakých zlanárim, a relatívne lacné kníhkupectvo, kde je veľa všetkých kníh...nuž, ale požehnanie aj prekliatie väčšiny jazykov je, že im rozumie len málo ľudí...takže z veľkolepých nákupov knižiek pre všetkých sa obmedzím na nejaké belles lettres pre mňa.

Tak. Do školy je to pešo za 10 minút, jedáleň je hneď vedľa wifi v hlavnej budove, električky si vystačia s jednou koľajou a majú tu pekný park. A čo ma prekvapilo najviac – tí ľudia nie sú na cudzincov takí ignoranti, ako som sa bála, že budú. Je pravda, že ja som oslovila už asi 20 ľudí a mňa iba traja, ale sú ochotní sa porozprávať, aj ma volajú medzi seba, keď niečo robia. Súčasť prekvapenia je aj to, že vedia po anglicky celkom dobre. Niektorí síce vôbec, ale je ich tu dosť veľa na to, aby som sa mala koho pýtať, keď už to po francúszky naozaj nejde.

Teším sa na ďalší kontakt s internetom. Nechcem, aby ste mali pocit, že tu trpím a jesť mi nedajú a ani svietiť si nemôžem, nič nie je také zlé, že by mi to dlhodobo prekážalo v pohodlnom živote, a tá príroda naokolo za to naozaj stojí.

A fotky...možno, raz...aj tak sú na 90% mojich fotkách len kamene:)

Kika