Začína prihárať...

Ahojte všetci,

veľmi mi chýbate, a upozorňujem, že toto vydanie je písané v stave nemalého cnenia za domovom a depresie z bytia v cudzej krajine. Ak nemáte náladu na pravé slovenské sťažovanie, tak ani nečítajte ďalej :p Alebo aspoň preskočte prvú polovicu.

Mám sa dobre. Podarilo sa mi kúpiť si letenku domov, nie s Ryanairom, ale s Českými aerolinkami. Už sa teším na domov, ale aj tam treba urobiť nejakú prácu (okrem tej, čo píšem tu), tak teraz poctivo nestíham a preskakuje mi z toho. Skoro ako z ozajstného skúškového, až na to, že ešte popri tom musím chodiť do školy a vôbec, existovať, a tváriť sa, že som normálna.

Francúzska klávesnica je úplne najhoršia vec na svete, samozrejme okrem množstva iných najhorších vecí na svete, ktoré sa tu vyskytujú. Asi 8 písmeniek je prehodených a bodka sa tu píše so Shiftom. Keď som si ju na prvých hodinách informatiky prepínala za anglickú, a náhodou som si zavolala cvičiaceho na radu, ktorému som zabudla prepnúť klávesnicu naspäť (samozrejme nutne začal písať kraviny), poradil mi, aby som si na ňu radšej zvykla, veď tu predsa budem až pol roka! Aj som si na ňu zvykla, a keď píšem u seba, neviem sa trafiť do písmeniek a píšem kraviny.

A keby len píšem! Koľkokrát som sa už pristihla, že prekladám direct z francúzštiny do slovenčiny! Ja viem, že to nie je nič výnimočné a že sa to stáva aj v lepších rodinách, ale dosť ma to hnevá.

Dnes som bola v škole, mali sme cvičenia, na ktorých sme obyčajne v dvojiciach. Robíme tam asi s tromi rôznymi softvérmi, a tento dnešný je akurát taký, že môj kolega je vždy príliš rýchly a ja mu sotva stíham hltať prach za pätami prachu za jeho pätami. No a dnes som bola sama, čo síce spôsobilo, že som skoro všetko, čo som robila, pochopila, ale zároveň som bola strašne pomalá a aj tak mi aspoň s polovicou musel dosť výrazne pomáhať cvičiaci. Jaj, ja viem, že aj keď učenie bolí, tak sa toho naučím najviac súc tu sama a vyskúšajúc si všetko na vlastnej koži, ale tento dobrý pocit vôbec nijako nemení skutočnosť, že to učenie naozaj bolí! A po trojhodinových cvikách to už ani nie je taký dobrý pocit.

Okrem toho už týždeň píšem prácu z tej týždňovej stáže, čo sme mali na začiatku. No a nebola by som to ja, keby som si nekomplikovala život všetkými možnými spôsobmi – píšem ju po francúzsky. Čo okrem iného znamená, že jej nerozumie nikto okrem mňa. A ide to strašne pomaly. Síce už mám polovicu hotovú, ale jednak je to tá ľahšia polovica, a dvak to celé ešte treba preložiť do nejakej existujúcej reči. No som ja zvedavá, ako to celé stihnem...

Dnes ráno som prala. Nemala som náladu liezť do izby cez skriňu, tak som si krížom natiahla špagát. Takto si zase tienim na tú polovicu izby, kde nie je lampa, takže je tu tmavo a stiesnene. Hneď, ako dopíšem, pôjdem na návštevu...alebo nie...potrebujem písať prácu!

No ale náhodou, nie je tu až tak zle. Jeden večer som bola vonku na prechádzke, fotila som všetkých milión pitných fontán, ktoré tu máme, a obdivovala pekné staré domy. Večer je už tichšie ako bolo v septembri, keď už máme takú zimu (ale sneh vám iba zívidím). Na hlavnom námestí je jeden fakt pekný kostol, ktorý je úplne zatvorený. A máme aj vianočnú výzdobu, ktorú našťastie zapnú až v decembri, a teplé pečené gaštany vo vrecku:)

Minulý víkend som sa bola kúpať v termálnej vode. Máme tu na kraji mesta také kúpele či ako to nazvať. Sú tam viaceré väčšie či menšie bazény s prevažne teplou vodou, sauna a podobné srandy. Vybláznili sme sa tam do sýtosti. Voda páchla po síre a chutila vajcovkovo, naozaj to v nej bolo trošičku cítiť cez všetky tony chlóru, čo v nej boli rozpustené:) Po takom kúpaní sme boli prirodzene hladní, a toť francúzsky človek ocenil výhody Tatranky, ktorých mi prišlo z domu v záchranárskom balíčku prvej pomoci (neskonalá vďaka všetkým vytrvalým a obetavým záchranárom!)

Okrem toho si tu vediem aj výdatný sociálny život, aspoň raz do týždňa si robíme s francúzsko-medzinárodnými kamarátmi večeru, ktorá trvá zakaždým aspoň 5 hodín. Väčšina z tých kamarátov je dosť akčná, a tak vymýšľajú hocikedy hocičo a ja sa nesocializujem ani spolovice tak, ako by to bolo možné...keď aj učiť sa treba trochu:) Naposledy sme piekli pizzu, bola strašne dobrá:) Aj keď doteraz nechápem význam kvasníc vo váľanom ceste.

No a v sobotu bol ďalší výlet. Tak som sa na neho tešila, keď tu zrazu kto nepríde v piatok večer? No nikto, ale ochorela som. V piatok o šiestej večer, no pochopíte to? S Rumunkou sme sa neskôr zhodli na tom, že keby sme boli doma, tak inú možnosť ako počkať do pondelka rána moc nemáme, ale tu je našťastie akčnejší zdravotnícky systém. A aj Pištík, s ktorým som pôvodne mala ísť v piatok večer jesť, ale jednak bol kebab zatvorený a dvak som nám zariadila onakvejší večerný program. No a bolo to celkom smiešne, lebo som nepoznala ani jedno adekvátne slovíčko, ktorým by som mu vysvetlila, čo mi je:) Trvalo mi to asi 10 minút:) No a prirodzene to potešilo, keď som nemusela v piatok večer vo francúzsku zháňať doktora sama:) Ale zároveň som ho tak vydesila, že mi sľuboval, že ak nič nenájdeme, zavolá mi vrtuľník. Našťastie vrtuľník nebolo treba, dostala som trojdňové antibiotiká no a teraz som už vraj zdravá (keď som ich dobrala, nie?).

Jaj, to je asi všetko. Teraz už nerobím veľa nových vecí, už som si tu celkom zvykla, už iba opakujem tie, ktoré sa mi páčili. Ale budúci týždeň pôjdem do divadla, na niečo seriózne nacvičené, a stále nebudem polovicu rozumieť:) Našťastie môžem konštatovať, že moja francúzština je natoľko dobrá, že už rozumiem aj najrýchlejšie rozprávajúcej spolužiačke, v škole sa na hodinách a na cvikách rozprávam s učiteľmi po francúzsky a už si trúfam aj !!telefonovať!! s rodnými.

Majte sa pekne, dajte si so mnou trochu čokolády proti depresii a tešte sa na Vianoce:) Ja sa na ne teraz strašne teším, úplne ako malé decko:)